FOTO - PAUL WHICHELOE

Zatiaľ čo väčšina novej izraelskej hudby má príchuť východoeurópskeho klezmeru či orientálnych tradícií židovských prisťahovalcov z Jemenu a Maroka, DAVID BROZA sa drží euro-americkej tradície. Štýlovo má najbližšie k romantickému modelu pesničkárov s gitarou, medzinárodná tlač ho označuje za „postmoderného Leonarda Cohena“ a vo výdrži ho porovnávajú s Bruceom Springsteenom. On však tvrdí, že potajomky vždy sníval o Španielsku, kde dospieval. Aj jeho najnovší album Isla Mujeres je španielsky.

Ako by ste porovnali tie dve kultúry, španielsku a izraelskú?

„Majú podobnú minulosť, formovala ich blízkosť arabských moslimských krajín, ale tiež v nich zreteľne vnímam fenomén, vďaka ktorému sa cítim rovnako prirodzene v Izraeli ako v Amerike, a to je rock-and-roll, spoločná reč mojej generácie.“

Kto je teda váš osobný hrdina?

„Jimi Hendrix, Bob Dylan, Neil Young. Tiež som však počúval mnoho džezu - Charlieho Parkera, Dizzyho Gillespieho, Milesa Davisa. Keď som mal rockovú kapelu, hrávali sme Doors.

Čo sa však môže spevák romantických piesní naučiť od Charlieho Parkera?

„Ten vplyv nenájdete ani v melódii, ani v štýle, ale v sile osobného vyjadrenia - džez mi vždy pripomínal maľovanie a poéziu, je to veľmi osobný a expresívny spôsob tvorby, a práve z toho si beriem príklad.“

Prečo maľovanie?

„Pôvodne som nebol muzikantom, ale maliarom. Od šiestich do dvadsiatich dvoch som väčšinu času maľoval a vlastne mi vôbec nenapadlo, že by som hádam niekedy mohol byť profesionálnym hudobníkom.“

Izrael teraz doslova prekypuje hudbou z Orientu. Inšpiruje vás to?

„Aj keď sa mi páči, čo spieva Noa alebo čo pred smrťou spievala Ofra Haza, vstrebával som skôr hudbu zo Spojených štátov. Jedinou výnimkou je flamenco, v ktorom cítim silný arabský podtext. V týchto dňoch síce putujem na svetovom turné, ale raz sa vrátim do Španielska, tam sa cítim doma.“

Vidíte nejaký rozdiel medzi ľuďmi z katolíckeho prostredia v Španielsku a zo židovského v Izraeli?

„Stačí, aby ste s tými ľuďmi strávili niekoľko dní - u nijakého katolíka som sa nestretol so zakorenenými obavami, strachom, s pocitom, že ich odniekiaľ vytrhli. Keď však hovoríte so Židom, skôr či neskôr narazíte na to, že niekto z jeho rodiny musel nedobrovoľne opustiť krajinu svojich predkov, a zistíte, že byť Židom predstavuje úplne špecifický údel. Keď som sa vrátil do Španielska, tak o mne v novinách napísali: ‚Židovský spevák z Izraela sa presťahoval do Španielska.‘ Čo myslíte, keby som bol evanjelik z Nemecka či katolík z Viedne, tiež by to tak vyzdvihli?“

Máte pocit, že Španielsko nie je tolerantné?

„Dnešné Španielsko je naopak veľmi tolerantné. Židia tam chodia do synagóg, moslimovia do mešít, kresťania do kostolov - ale predtým také nebolo.“

Momentálne je v móde po španielsky spievaná hudba. Dá sa povedať, že prichádza váš čas?

„Verím, že raz príde, aj keď dobre viem, že väčšina hudby, ktorá s touto vlnou prúdi do sveta, je štandardný pop. Jedinou výnimkou sú kapely z Kuby, tie hrajú naozaj autentickú, úžasnú hudbu. Svetové publikum hispánsku kultúru iba teraz objavuje - keď som roku 1983 v Izraeli nahral prvý album piesní zo Španielska, stala sa najpredávanejšou platňou v histórii izraelského šoubiznisu.“

Zaujíma vás aj hudba sefardských Židov, ktorých pred päťsto rokmi vyhnali zo Španielska?

„Donedávna som mal pocit, že v Španielsku táto tradícia už úplne vymizla, ale teraz som sa stretol s mnohými hudobníkmi, ktorí túto hudbu hrajú a sú presvedčení, že predstavuje jeden z koreňov španielskych ľúbostných piesní. Priznám sa, že stále objavujem španielsku hudbu - a tiež dúfam, že jedného dňa objavím to Španielsko, o ktorom snívam.“

Autor: Tomáš Karger, Viedeň(Autor študuje na FAMU)