ie ďalej. Ich nový prístup „očisťuje“ médium a snaží sa predstaviť len tvorivú fotografiu, hľadajúc kontext fotografie a celého výtvarného diania. Tomuto snaženiu najviac dopomohlo vystavenie obrazov a sochárskych plastík v konfrontácii s fotografiou. Fotografické motívy vo väčšine prípadov časovo predbiehali výtvarné, čo je pre fotografiu pozitívne zistenie. Výstava je rozdelená do niekoľkých časových celkov.

1925–1950: K plusom patrí prehĺbenie znalostí o moderne v slovenskej fotografii. Výstava prvý raz predstavila fotografickú tvorbu architekta, bývalého študenta Bauhausu L. Foltýna. Emigrant F. Kollár je konečne začlenený do kontextu slovenskej fotografie a má tu dôstojnú prezentáciu. Monumentálne fotografie pltníkov a baníkov S. Protopovova z 20. rokov spolu s ďalšími dokumentárnymi programami radia našu fotografiu medzi „dokumentaristické veľmoci“.

1951–1968: Cifrovu malú monografiu poznáme dávno, ale až pri origináloch si uvedomujeme jeho objavy pri fotení z interiéru do exteriéru. Ide vlastne o metaforu konfrontácie ľudského vnútra so skutočnosťou. Pri prácach T. Hontyho a M. Robinsonovej vyskočila nielen imaginárna príbuznosť, ale aj námetová – pražská.

1969–1989: V úvodnej miestnosti kvalitný koncentrát slovenského postkonceptu, v ďalších Župníkove a Prekopove veľké formáty stratili poltóny a akési tajomstvo, ktoré je prítomné na „normálnych“ Župníkoch, Švolíkoch a Stanoch. Fotografie J. Pavlíka dokazujú oveľa väčšiu hĺbku a nevyprázdnenosť, ako je to u jeho generačných druhov z novej vlny slovenskej fotografie. Druhým kvalitným samotárom je tu P. Pecha. Chýbajú však práce M. Pokorného, ktoré zaznamenali brutálnu premenu slovenského vidieka počas komunizmu.

90. roky: Na vynikajúci dokument o Rómoch M. Suchého ešte z 80. rokov nadväzujú A. Bán, J. Ondzík, T. Leňo a najmä M. Kollár, ktorý medzi prvými nastavil zrkadlo „slovenskému konzumnému kapitalizmu“.

S rovnomenným názvom výstavy vyšla pred Vianocami aj rozsiahla kniha. Napriek dobre vedenej mediálnej reklame o novej knihe portrétov K. Kállaya tým pravým rodinným albumom o Slovensku je kniha A. Hrabušického a V. Maceka.

Hádam len jedna poznámka na okraj tejto publikácie. V knihe absentuje meno dlhoročného organizátora fotografického diania, komisára výstav, pedagóga VŠVU Vladimíra Vorobjova, ktorý nás pred rokom opustil. Je to o to horšie, že jeho manželka vlani v júli venovala SNG rozsiahlu zbierku fotografií.

MARTA STACHOVÁ

ĽUBO STACHO