Tiger a drak. Dočkali sme sa dvoch slovenských noviniek, ale ani jednu z nich Slovenská filmová a televízna akadémia nenavrhla na oscarové nominácie. Na Slovensku sa tri mesiace nakrúcal ambiciózny projekt Povstanie v réžii Johna Avneta.

V našich kinách sa držal na výslní Pearl Harbor, zatiaľ čo Hollywood sa bál štrajku, ktorý neprišiel. Vznikol prvý film, ktorého herci boli stvorení počítačom – Final Fantasy.

Do kín tiež vtrhla virtuálna hviezda Lara Croft vo filme Tomb Raider, hviezda komputerovej generácie. Časť kritiky chválila vzrušujúci a pôsobivý dizajn. „Stallone s obrovským poprsím“ – napísal stručne americký týždenník Time. Lara Croft mala starú známu úlohu: zachrániť svet a pritom ho takmer celý vyhodiť do vzduchu. „A ten projekt po jedenástom septembri začal vyznievať hlúpo,“ dodáva Time.

Najúspešnejšia je Amélia

Amélie Poulain, Amélia Žriebätková, mladučká čašníčka z Montmartru, osamelá, ale krásna, plachá a hľadajúca výstižný dôvod, pre ktorý vlastne žije tento život. Nájde ho vo chvíli, keď sa dozvie o smrti princeznej Diany, vykĺzne jej z ruky vrchnáčik od parfumu a zakotúľa sa pod odliepajúcu sa kachličku. Jej predstavivosť sa prudko rozbehne a rýchlym galopom predupká desiatkami vždy nových a nových malých point. Francúzski recenzenti nazvali tento štýl „falošný Truffaut“. Pritom takmer všetci uznali, že takéto iskrivé menu sa naozaj vo filme nepodáva každý deň.

Amélia je jedným z najkrajších únikových oblakov, aké sa kedy na filmovom nebi zjavili. Všetko sa odohráva v nádhernom svete minulého Francúzska. „Naše časy nemajú veľké ideály,“ hovorí Jeunet, „najlepšie je sústrediť sa na malé radosti.“

Vo Francúzsku sa stala hitom aj novodobým národným symbolom. Ľudia húfne navštevujú kaviareň Deux Moulins na ulici Lepic aj ďalšie miesta nakrúcania a režisér Jeunet je pre nich Génie. Améliu videlo sedem a pol milióna Francúzov vrátane prezidenta. Vyhrala niekoľko festivalov, stala sa európskym filmom roka, valcuje kiná v USA a uchádza sa o Oscara, veď v tomto filme všetko vyzerá, akoby sme boli v päťdesiatych rokoch, za ktorými Francúzom srdce stále piští.

Výbuch v kostymérni

Z Montmartru pochádza aj Moulin Rouge austrálskeho režiséra Baza A. Luhrmana. Doslova smršť. Akoby výbuch rozmetal všetky kostýmy v kostymérni. Divoký sled strihov, mix populárnych symbolov, odkazov a šifier získal nezriadenému muzikálu šesť nominácii na Zlatý Glóbus, prestížne výročné trofeje zahraničných kritikov akreditovaných v Hollywoode.

Zatiaľ čo v 19. storočí sa všetko nové, napríklad v politike, krútilo okolo výtvarníkov a spisovateľov, o sto rokov neskôr sa to hlavné už dialo okolo hudobníkov, smerov či klubov pop music. John Lennon, Sting, Freddie Mercury či David Bowie sú autormi filmového libreta Moulin Rouge a ich melódie nesú základnú kostru muzikálu.

Príbeh praská pod krikľavou výzdobou dekorácií a kučierok, z ktorých niektorí diváci ľahko môžu dostať závrat. Film sa pýta: Voulez vous moulin-rouger ce soir? Nechce sa vám dnes večer moulin-rúžovať? A väčšina divákov si povedala: Pravdaže! Aj celú noc!

Dvakrát Bratislava

Z množstva slovenských projektov zaznamenal tento rok napokon iba dva dokončené: Vadí nevadí Evy Borušovičovej a Hana a jej bratia Vlada Adáska. Oba čisto mestské filmy, čo bolo doteraz skôr výnimkou.

Film Vlada Adáska Hana a jej bratia nemá žiadne lyrizované tóny, aké zvyknú všade preraziť ako pýr. Hrdina Adáskovho filmu sa pohyboval ulicami malého veľkého sveta postkomunistickej Bratislavy. Na obskúrnych miestach, ktoré tu bývali považované za vychytené bary, hľadajú Adáskove postavy vyslobodenie z „dobrovoľného väzenia“. Mladý hrdina skúša nájsť cestu von aj tým, že si nafarbí vlasy na červeno. Nafarbí ich aj svojim blízkym. Ale aj tak nachádza slobodu iba v tých uzavretých kluboch, kde môže počúvať milovaného muža – čo spieva pesničky Hany Hegerovej. Film Hana a jej bratia je hádam prvým slovenským filmom, v ktorom sa objavila láska muža k mužovi. Naznačená veľmi jemne, napokon ako všetko, čo prichádza prvý raz.

Vo Vadí nevadí je Bratislava domáckym Chicagom, v ktorom každý každého pozná. Žiť sa tu dá medzi zbohatlíkmi a povaľačmi, socialistickými bufetmi s treskou a nablýskanými kaviarňami, s hudbou Free Faces alebo Čoklitkejk. Vo filme sa v drobných výstupoch zjavila kopa výborných hercov vrátane tých menej opozeraných. Takmer všetky reakcie kritizovali výkony dvoch hlavných predstaviteľov.

Zvlášť k Borušovičovej filmu kritika nebola veľmi zhovievavá. Ale diváci boli naň zvedaví a dosť sa páčil. Možno ľudí tešilo, že Bratislava tu konečne nebola smutným miestom, pre ktoré sa jeho obyvatelia musia ľutovať.

ANDREA PUKOVÁ