V roku 2001 bolo v slovenských divadlách veselo, libriet do tanca bolo akosi viac než textov na počúvanie. Tancovalo sa teda – najčastejšie s rómskym koloritom – od bratislavskej Novej scény (Balada o zlodejovi koní čiže Cigáni idú do neba) cez Banskú Bystricu (Tanečná tragikomédia Gypsy Roots – čili – Cigánske korenie v Štátnej opere) až po Prešov (Cigánsky barón v Divadle Jonáša Záborského) a Košice (Carmen v Štátnom divadle). A ak k tomu prirátame produkcie Divadla Romathan či Kálmánovu Čardášovú princeznú (Štátna opera Banská Bystrica), nečrtá sa nám z toho nejaký fenomén?
Tancovalo sa na Brechtovej Svadbe (DAB Nitra), na divadelných festivaloch (nielen Bratislava v pohybe či Kaukliar, ale trochu aj na Medzinárodnom festivale Divadelná Nitra). Tancovalo sa dokonca aj v činohre a vôbec nie zle. V ankete kritikov Dosky dominovala Tančiareň inscenovaná na veľkej scéne SND.
Kým predtým spomínané produkcie chceli predovšetkým odtancovať od akýchkoľvek reálnych problémov, Tančiareň režiséra a spoluautora libreta Martina Hubu či Strniskov Marat-Sade sa pokúsili popri niektorých problémoch aspoň prejsť. V tomto roku tancovali o život aj dvaja nitrianski Zorbovia Leopold Haverl a Marián Slovák v réžii Jozefa Bednárika, a keď sme už pri pohybe, treba spomenúť umelecky veľmi kvalitný rok banskobystrického Štúdia tanca s projektmi uvedenými pod názvami Twins a Izby. Ani Bratislavské divadlo tanca sa so svojou premiérou Čajka v réžii Petra Miku a Olgy Cobos nemusí pri koncoročnej bilancii schovávať.
Ale stihli sme si v intimite divadelnej tmy aj niečo pokojné povedať? Divadlo Astorka Korzo ‘90 na svojej minuloročnej produkcii demonštrovalo názorne jednu z tendencií slovenského divadla – hľadanie extrémov, hraníc tolerancie, hľadanie viery, svätosti (Panna Orleánska či Boltov Človek pre všetky časy), silných osobností (Picasso v Bare Lapin Agile) na jednej strane, ale aj extrémnej zvrhlosti (Marat-Sade) či krutosti. Tak Eliotov Večierok, ako aj Müllerovo Kvarteto z produkcie tohto divadla môžu na ľudí pôsobiť celkom neprijateľne alebo, naopak, oslovujúco.
V roku 2001 mali s istým odstupom slovenské premiéry viaceré významné tituly súčasnej svetovej drámy. Koltesov Roberto Zucco (Štátne divadlo Košice), Nože v sliepkach Davida Harrovera, Portugália Maďara Zoltána Egressyho (obe v Činohre SND) či Lásky Georgea Washinghtona chorvátskeho Mira Gavrana (Divadlo J. G. Tajovského Zvolen). Premiéru mala aj nikdy nehraná hra slovenského klasika Júliusa Barča-Ivana Koniec v Štátnom divadle v Košiciach. Zo žijúcich autorov je Viliam Klimáček so svojimi štyrmi premiérami (Je dobré vycítiť, Rozkvitli sekery, Karpatská horká a Čechov-Boxer) jednoznačne najpremiérovanejším autorom roku 2001.
Náš vývoz do divadelných Čiech bol oveľa intenzívnejší a úspešnejší ako dovoz. Radosť nad víťazstvom Aleša Votavu v súťaži Nadácie Alfréda Radoka o najlepšiu scénografiu za jeho scénické stvárnenie Pucciniho opery Tosca v Národnom divadle Praha bola vzápätí prekrytá neodvolateľnou a veľmi smutnou správou o predčasnej smrti tohto talentovaného umelca. Tí, ktorí chcú byť hrdí na slovenské herectvo a slovenskú spevácku školu, môžu byť hrdí na víťazstvo Klaudie Dernerovej a na nomináciu Emílie Vášáryovej v cenách Nadácie Alfréda Radoka v kategórii najlepší ženský herecký výkon.
Celé divadelníctvo sa s miernymi obavami pripravuje na decentralizáciu kompetencií v oblasti kultúry, na nový zákon o verejnej službe i Zákonník práce, pričom vládnu oprávnené obavy, že sa tieto zákonné normy nebudú dať bez administratívnych nonsensov aplikovať na divadelné prostredie.
Ako sa to však spieva? „Není nutno, není nutno, aby bylo přímo veselo, stačí jen, když není smutno, natož aby se brečelo.“
ZUZANA ULIČIANSKA
