FOTO

"Mne ako milovníkovi DVD je ukradnutá kniha..., mne ako lesbičke, sú ukradnutí muži..., mne ako gayovi, sú ukradnuté ženy..., mne ako heterosexuálovi, sú ukradnutí gayovia a lesbičky... mne ako milovníkovi kníh, je ukradnutý šport....mne ako kresťanovi je ukradnuté....mne ako ateistovi, eštebákovi, lumpovi, slušnému občanovi je ukradnuté..."

Je nám mnohým takmer všetko ukradnuté. Čo nás po iných, druhých, inakých...

Len my sme si nie ukradnutí, len ja som si nie ukradnutý.

Zaužívalo sa - u mnohých človákov (v krajine, kde krádež je spoločenským prejavom zasluhujúcim aj sympatie), že im je mnohé ukradnuté.

Nezáujem o nikoho, nezáujem o človečinu, nezáujem o humor, o vážnosť, o pomoc, pochopenie.

Často čítam a počujem ono krásne alibistické opovržlivé - "je mi to ukradnuté". A ešte úbohé - dodám.

Ale, zvyknúť sa dá... Až na jedno.

Počul som - "mne ako kresťanovi je ukradnuté" (bolo to v ďalekej súvislosti s iným náboženstvom, inou vierou, iným človekom, iným osudom, iným problémom).

Zaujímavý "kresťanský" prístup "kresťana".

Nebolo, nemalo byť kresťanstvo o niečom inom? Alebo má mi to byť napríklad - ako "nekresťanovi" ukradnuté? Alebo - má mi to byť ukradnuté práve ako kresťanovi?

Dá sa spájať kresťanstvo s ľahostajnosťou? Čo na to taký František z Assisi? Čo na to Matka Tereza?

A opačne - čo na to Gándhí?

(A čo na to kresťanská krajina?)

brozik.blog.sme.sk

Autor: IVAN BROŽÍK