FOTO
Už to ráno som vedel, že moji spolužiaci pôjdu štrajkovať na námestie. Preto nás po prvej hodine ostalo v triede asi len šesť alebo sedem. Osobne mi to neprekážalo, pretože som aspoň nemusel písať písomku, ktorá bola ohlásená, a dobre som sa porozprával s profesormi.
Cez prvú prestávku ma zarazila jedna vec - zelené stužky. Naša škola sa totiž rozhodla, že študentom, ktorí nepôjdu na protest, umožní štrajkovať tichou formou - pomocou zelených stužiek, ktoré sa rozdávali cez prestávku na chodbách. Bol som zarazený, keď som zbadal, že ju mal pripnutú takmer každý, vrátane malých desaťročných primanov.
Prišiel som za jedným z nich a spýtal sa ho, prečo má pripnutú stužku na tričku. On sa na mňa len usmial a povedal, že to rozdávali, a tak si zobral. ,,A vieš vôbec, čo tá stužka znamená?" pýtam sa ho. ,,Tuším niečo o ministrovi a maturitách, ale viac neviem, je mi to jedno..." odpovedal. Zostal som zarazený.
Ja navštevujem triedu so zameraním na matematiku, takže nás sa situácia bytostne dotýka. To bol dôvod, prečo na štrajk išlo od nás približne dvadsaťpäť ľudí. Problém je v tom, že približne 15 z nich skončilo v Irish Pube neďaleko námestia alebo zvolili svoj spôsob štrajku a síce doma pred televíziou.
Z názorov a dojmov, ktoré som počul od ľudí, ktorí tam boli, mi bolo jasné, že ten náš nitriansky štrajk bola len jedna neorganizovaná masa ľudí, ktorí sa snažila hrať na niečo iné, než v skutočnosti boli. Toto mi však neprináleží hodnotiť, pretože som tam nebol, takže prepáčte mi posledné dve vety.
Čo ma však zarazilo najviac, boli zábery v televízii a v novinách. V denníku SME som videl jedného chalana, ako pálil fotografiu ministra Fronca. Neviem, či som jediný, ktorý si to uvedomuje, ale myslím si, že tento chalan to pekne prehnal. Minister sa mi spája jednak so štátom a jednak s úctou k človeku. Neviem, možno to beriem príliš vážne, ale keď som tú fotku zbadal, okamžite sa mi v hlave objavila asociácia s pálením štátneho symbolu - vlajky. Nepáči sa mi to. A po druhé, aspoň tá základná úcta k človeku by mala jednotlivca odhovárať od takéhoto konania.
Ďalší moment, ktorý som zachytil, bolo štrnganie kľúčmi. V roku 1989 som mal dva roky, nemal som ani tušenie, čo sa dialo navôkol mňa. Naučil som sa však, že v tej dobe chceli ľudia zmeniť režim. Zmeniť zabývaný komunizmus na demokraciu. Nemali nič, len kľúče od svojho bytu, a tak protestovali práve nimi. Štrnganie kľúčov patrí pádu komunizmu a ničomu inému! Preto ma dnes rozčúlilo, keď sme my mladí vytiahli kľúče a snažili sa o gýčové napodobenie niečoho, čo sa napodobniť nedá. Nežná revolúcia sa predsa nedá porovnať so snahou o odvolanie ministra školstva, pretože sa maturanti nechcú učiť piaty predmet alebo opakovať písomku z matiky.
Ale čo už. Sme ešte mladí a neskúsení a učíme sa každým novým dňom. Môžeme za to?
krcah.blog.sme.sk
Autor: MARCEL KRČAH
