Arnošt Lustig. FOTO - PETER PROCHÁZKA
V slovenskom preklade vyšla kniha 3x18 o živote českého spisovateľa Arnošta Lustiga "Pýtaj sa, čo chceš, všetky odpovede dostaneš," znelo privítanie ARNOŠTA LUSTIGA. Český spisovateľ, novinár, scenárista, univerzitný profesor a na dva roky aj šéfredaktor časopisu Playboy prežil utrpenie troch koncentračných táborov. Zážitky s Ladislavom Grosmanom, Milošom Formanom a mnohými ďalšími, ako aj tie vlastné tvoria knihu 3x18, ktorú napísal spolu s Františkom Cingerom. Prednedávnom vyšla v slovenskom preklade.
Čo znamená 3x18?
"Osemnásť je židovské číslo života a najprv bolo osemnásť otázok. Ale bolo to málo, tak sme si vymysleli ďalších osemnásť. Aj to bolo málo, tak ďalších osemnásť, teda trikrát osemnásť. Potrebovali sme originálny názov knihy, lebo to je taký magnet, ktorý priťahuje ľudí. Nikomu okrem mňa sa ten názov nepáčil. Nakoniec sa kniha volá 3x18 a všetkým to pripadá normálne."
Zabáva nás televízia, internet, film, nové médiá. Myslíte si, že má dnes ešte význam aj písanie kníh?
"To viete, že áno. Keď je to poctivá knižka, tak žiadna technika ani kúzla a triky ju nemôžu zatieniť. Kniha je pravdivá výpoveď jedného človeka druhému. Je to vypovedaná skúsenosť a to nemôže zatieniť, zmenšiť ani zrušiť žiadna technika. Keď je tá kniha pravdivá, tak má šancu."
Povedali ste, že dobrá kniha sa píše dušou a krvou. Čoho je viac v 3x18?
"To je iba metafora, lebo keby ste písali svojou krvou, tak by ste onedlho boli chudokrvná. Ak by ste písali cudzou krvou, tak by ste boli ľudožrút. Myslel som to ako porovnanie. Písať krvou znamená tým najcennejším, čo je vo vás. Duša tiež nedokáže písať. Zatiaľ ju nikto nevidel, je nehmatateľná. Kniha sa píše na stroji alebo rukou a všetko, čo hovoria autori o duši a krvi, je iba básnické prirovnanie."
Predpokladám, že vaše písanie je vyrovnávaním sa s prežitým. Je preto jednoduchšie písať o sebe ako v 3x18 alebo svoje skúsenosti pridávať do osudov vymyslených postáv, ako to bolo vo vašich predchádzajúcich knihách?
"Ja som sa bránil dvom veciam. Písaniu pamätí, pretože necítim, že mám v sebe toľko hodnotného materiálu na ich napísanie. A písaniu pamätí teraz. Ešte je skoro. To je pocit, to nie je fakt. Súčtom rokov by som už mohol napísať troje pamätí, ale necítim sa tak. Cítim, že som stále iba niekde na začiatku. Zatiaľ sa iba rozbieham po dlhej dráhe ako lietadlo, neviem, koľko mám motorov, ale jeden tam je určite. Takže lietadlo môže vzlietnuť a dúfam, že poletím. Až pristanem, napíšem pamäti."
Čím je teda 3x18, keď to nie sú pamäti?
"František Cinger mal inú predstavu. Forma otázok a odpovedí mi celkom vyhovovala. Urobili sme také polopamäti. Kládol mi zaujímavé otázky, na ktoré bolo zaujímavé odpovedať. Celkom sme si to užili."
Hovorí sa, že na všetko zlé človek zabúda. Dá sa zabudnúť na to zlé, čo ste prežili vy?
"Každý človek sa snaží vlastnou vôľou zámerne nespomínať príliš intenzívne na to horšie, čo prežil. Myslím, že je to súčasť ľudskej pamäti zmierniť alebo vynechať zlé. Inak by ho to rušilo pri tom, čo prežíva teraz. Bolo by to ako vietor, ktorý sfúkava plamienok sviečky, alebo tieň, ktorý bráni svetlu. Úplne zabudnúť je však tiež zlé, pretože by to odsúdilo človeka alebo jeho blízkeho k tomu, aby to prežil znova. Všetko si pamätať je dobré aj zlé a všetko zabudnúť je lepšie aj horšie. Každý sa musí rozumne snažiť vyrovnať sa so svojou pamäťou. Má pritom dvoch pomocníkov, povahu a čas."
Vyučovali ste na univerzite vo Washingtone aj na Karlovej univerzite v Prahe. Zaujímali študentov viac zážitky z koncentračných táborov alebo zo šéfredaktorskej stoličky v Playboyi?
"Mňa sa pýtali na všetko. Keďže som však učil tvorivé písanie, tak sa to dalo jednoducho vysvetliť. Koncentračné tábory sú jedna z akcií človeka, ktorá dokazuje, ako môže človek s človekom zaobchádzať. Nešlo o to, že jedni boli nacisti a druhí židia alebo sociálni demokrati, či komunisti. Išlo o to, že sa ukázalo, ako môže poklesnúť civilizácia, spoločenská morálka, a čo dokáže človek človeku urobiť. Má to pozitívne aj negatívne dôsledky. Negatívne je, že zomrelo dvanásť miliónov ľudí. Pozitívne je, že človek si vzal vojnovú skúsenosť ako varovanie. Je to škola, za ktorú ľudia draho zaplatili. Nemalo by sa zabúdať, aj keď to netreba pripomínať každý deň."
