Afganská spoločnosť je prísne rozdelená na mužskú a ženskú. Na bežných kábulských trhoviskách preto nie je ani jedna žena - predavačka. Kupujúca žena sa síce občas objaví, ale muži sú v jasnej prevahe. Ženy majú na svoje podnikanie vyhradené osobitné priestranstvo, zvané Ženská záhrada.

Všetky štyri sme sa opatrne sklonili nad zaváraninu a odchlipli sme si. Tri Afganky - Nudžíja, Bibi Širín a Marzíja - sa na seba pozreli a neisto sa uškrnuli. "Mohlo by to byť čatní," vyhlásila najstaršia z nich, asi šesťdesiatročná Bibi Širín. Vzhľadom na to, že Afganky sa podľa štatistík dožívajú v priemere štyridsiatich piatich rokov, patrí medzi miestnu raritu. "Áno, čatní," vykríkli sme aj my ostatné. Ani jedna sa však neodvážila vziať lyžicu ako prvá. Potom pomaly, s rozvahou a mávnutím, aby tento hrdinský čin vynikol, ponorila Bibi Širín lyžicu do zelenohnedookrovej hmoty, zhlboka sa nadýchla, zavrela oči a do bezzubých úst si vložila poriadnu dávku. Po štyroch sekundách oči otvorila. Otvárala ich čím ďalej viac, až jej vyliezali z jamôk a žiarili údivom i hrôzou. Našťastie, aj po ochutnávke výrobku, ktorý som kúpila od miestnych podnikateliek, zostala Bibi Širín živou afganskou raritou.

Za vysokými múrmi, za železnou bránou, sa uprostred rušného mesta skrýva priestranstvo, kam nesmie žiadny muž. Takzvaná Ženská záhrada v Kábule je tajomným a pokojným miestom, ktoré stráži prísna pracovníčka afganského ministerstva pre ženské otázky. Sedí v chatrnej búdke, kde trávi čas pozorovaním nevľúdneho okolia. Stromy za vojny ktosi vyrúbal, prach sa dvíha pri najmenšom vetríku.

"Máte so sebou niečo zakázané?" spýtala sa ma prísne. Hneď mi bolo jasné, že ak sem aj niekto náhodou zablúdi, táto žena ho vystraší tak, že si návštevu záhrady radšej odpustí.

"Bomby, fotoaparáty, zbrane, kamery," chrlila zo seba a naťahovala sa mi po taške. Digitálny fotoaparát objavila okamžite.

"Tu nemôžete fotografovať," poúčala ma o niečom, čo som dávno vedela. Tajomstvo Ženskej záhrady sa nesmie vyniesť medzi mužskú verejnosť. Strážkyňa žije v presvedčení, že za akúkoľvek fotografiu tváre afganskej ženy sa platí vo svete toľko, ako za snímku obnaženého amerického prezidenta.

Špecialita vo vratných fľašiach

Pôvodný úmysel kábulskej vlády vytvoriť miesto, kde by sa začal rozvíjať ženský biznis, sa darí uskutočňovať len veľmi ťažko.

"Na šport a podnikanie nie sú Afganky stvorené," usmieva sa Rahela, odvážna biznismenka, ktorá nevsadila len na turistiku a zámožné ženy zo Západu. Napokon, tých zavítalo do jej obchodíka počas niekoľkomesačného pôsobenia v záhrade len sedem. "Prídu sem len zo zvedavosti, obzerajú si nás, ale nič si nekúpia. A aj keby kúpili, je ich tak málo, že ma to neuživí," hovorí Ravela.

V snahe podporiť ženské podnikanie v Afganistane si chcem za každú cenu niečo kúpiť. Umelohmotné šaty so zlatým trblietaním či silonové šatky s obrázkami vtákov pripomínajúcich niečo medzi pávom a morkou ma však nenadchli. "To vyrába moja švagriná," chváli sa Rahela. "A toto susedky. Je nás šestnásť," ukazuje na špinavé zaváracie fľaše s anglickým nápisom Women for women a ošúchanými viečkami, z ktorých vyteká čierna lepkavá hmota. "Je to afganská špecialita. A toto je afganská marmeláda. Je načase, aby sme prestali všetko voziť z Pakistanu. My si to vieme urobiť tiež, a lepšie. Aj vajcia máme lepšie, len ich nevieme očistiť, odviezť na trh a predať." Rahela má v tom jasno.

Kupujem dve zaváraniny a sľubujem, že prázdne fľaše vrátim. "Máme ich len dvadsaťsedem, takže ich potrebujeme späť," ospravedlňuje sa podnikateľka. Rýchlo počítam, koľko zaváranín zostalo po mojom nákupe v regále. Presne dvadsaťpäť kusov.

Priekopníčka Zahro

Afganská spoločnosť je prísne rozdelená na mužskú a ženskú. Tak prísne, že podnikanie žien je záležitosťou len pre dobrodružné povahy. Byť priekopníčkou v akomkoľvek odbore je pre Afganky doslova životunebezpečné. Aj najmenší odklon od normy sa hodnotí ako nemravný a hrozí zaň prísny trest. Neoficiálne aj smrť. Keď sa susedia či príbuzní rozhodnú, že žena, ktorá chce byť moderátorkou televíznych správ, je prostitútka, spoločnosť nebude jej fyzickú likvidáciu považovať za zločin, ale za očistný akt na ochranu islamskej mravnosti a tradícií. Pritom afganské ministerstvo pre ženské otázky sa usilovne snaží lámať predsudky. Spolupracuje s mnohými humanitárnymi organizáciami, ktoré dávajú vybraným ženám tzv. mikropôžičky, asi v hodnote sto amerických dolárov, aby si mohli obstarať napríklad teľa, vyrábať syry či si kúpiť šijací stroj a šiť odevy na zakázku. To všetko afganské ženy robiť dávno vedia. Napriek tomu zostávajú doma a nedokážu sa vymaniť z postavenia námedznej sily. Skutočných podnikateliek, ktoré by minipodniky riadili, je zatiaľ veľmi málo. Ale aj preto, že až 80 percent afganských žien je negramotných.

Na bežných kábulských trhoviskách nenájdete ani jednu ženu - predavačku. Kupujúca žena, zahalená väčšinou od hlavy až k pätám v burke, sa síce občas objaví, ale muži sú v prevahe. Keby sa ženy, hoci len náhodou, dotkol cudzí muž, mohlo by to rozkrútiť kolotoč krvnej pomsty a večných klanových sporov. Tak nech ženy radšej sedia doma.

Na dedine sa ženské podnikanie zužuje len na výrobu perzských kobercov, čo však za pravý biznis ani nemožno považovať. Ženy pracujú ako robotníčky a svoje výrobky predávajú hlboko pod cenu priekupníkom.

Prvá, ktorá sa pokúsila v Kábule preraziť s akousi ženskou manufaktúrou na koberce, bola pani Zahro. Najskôr s pomocou japonskej humanitárnej organizácie zhromaždila v polorozpadnutom dome na okraji mesta asi dvadsať vojnových vdov. Svojho manžela, ktorý prišiel počas vojny o nohu, zamestnala ako účtovníka.

"Podporuje ma," hovorí. Okolie sa však na ňu pozerá s nedôverou. S obchodníkmi sa baví s odhalenou tvárou a do svojho kráľovstva pozýva cudzincov, aby im koberce predviedla. Vytvára stratégiu i dlhodobý rozpočet firmy. Jej dcéra je pravdepodobne jediným dievčaťom v Kábule, ktoré chodí s chlapcami na univerzite hrať basketbal.

"Časť žien postupne odo mňa odišla," hovorí Zahro. "Rodina im tu zakázala pracovať, pretože našu manufaktúru pokladajú za sídlo neresti. Len vdovy, ktoré nemajú inú možnosť, ako sa uživiť, ak nechcú žobrať, vydržali."

Kaderníčka a vajíčka

"Ja by som išla predávať aj na normálny trh. Tam by som mala šancu uspieť, tu sme izolované, za mesiac si nedokážeme zarobiť ani na jedlo," hovorí mi nahnevane tučná Kamelam, ktorá si v Ženskej záhrade otvorila kaderníctvo a predajňu kozmetiky. Keď sa jej pýtam, kde má vodu, ktorá je podľa mňa nevyhnutná v každom vlasovom štúdiu, ukáže hrdo na železný kohútik uprostred dvorčeka pred radom obchodíkov. "Dnes práve netečie, ale ostrihám vás aj bez toho," ťahá ma dovnútra, kde ma chce posadiť na koberček. Podarí sa mi však vyšklbnúť. Pri pohľade na jej účes nemám najmenšiu chuť riskovať.

Zdalo by sa, že v Afganistane, kde žena bez pokrývky hlavy nesmie z domu vystrčiť ani len nos, na strihu, farbe a znečistení vlasov až tak nezáleží. Afganky sa však o seba veľmi starajú. Kadernícke salóny sú jedným z mála podnikateľských odvetví, v ktorom možno uspieť a ktorý sa všeobecne toleruje aj mimo múra ženského bazáru. Niektoré ženy si otvárajú kaderníctva doma a strihajú susedky. Objavili sa však aj honosné salóny v centre, ktorých majiteľky sa správajú už naozaj trhovo. A zarábajú.

"Potrebovala by som desaťtisíc dolárov a išla by som do toho," hovorí 45-ročná Zakíja, bývalá utečenkyňa, ktorá sa po siedmich rokoch vrátila z Iránu. Tam mala malý podnik, vďaka ktorému udržala svoje tri deti na teheránskej univerzite. Samozrejme, ani v Iráne nemohla obsluhovať mužov. "Ani by som nechcela, všetci muži na svete trošku smrdia," vyhlasuje. "Teraz je móda melírovania a farbenia, za to sa dobre platí, som v tom majster, lenže nemám na prenájom."

V Ženskej záhrade, ktorú podporuje vláda a niekoľko humanitárnych organizácií, by si kaderníctvo otvoriť mohla, ale nechce. Prenájom jedného stánku stojí 50 dolárov mesačne. "Tie by som ani nezarobila, keďže tam nikto nepríde."

Zakliata záhrada

Smutné majiteľky obchodíkov v Ženskej záhrade predávajú tovar o niečo drahšie, než ho dostať na bežnom trhu, kde sa za prenájom tzv. dukchanu, pojazdného dreveného stánku, platí desaťkrát menej. Tovar je tam síce špinavší, ošúchanejší, často použitý, ale lacnejší. Ženy, ktoré na trh do mužského davu nechcú, alebo ich rodina nepustí, pošlú na nákupy deti, alebo, čo je najčastejšie, všetky veci do domácnosti vrátane podprseniek a jedla obstarávajú muži.

"Vyplácam si plat päťdesiat dolárov mesačne," hovorí Rahela. "Päťdesiat dám za nájom. To je spolu sto. Za niečo musím zaobstarať tovar. Zatiaľ som ani jeden mesiac nebola v pluse a ak to takto pôjde ďalej, budem to musieť zavrieť."

Rahela je vdova, ako mnoho žien, ktoré využili ponuku vlády a skúsili sa začať živiť bez pomoci príbuzných. Pri pohľade na tovar, ktorý ponúka, však jej finančné ťažkosti chápem.

Vysoká Omana má obchodík hneď pri vchode do záhrady. Asi najkrajšie zo všetkého, čo vystavila v regáloch, je umelohmotná termoska s farebnými kvetmi čínskej výroby. Stojí však o desať afghání viac než na "mužskom" bazáre v centre.

"Ja ju nemôžem ísť kúpiť do Pakistanu, ani od nejakého dovozcu, nemôžem sama jazdiť po meste a zháňať lacný tovar. Nemôžem si urobiť vodičák a ísť sama do dedín vykupovať lacné koberce. Pomáha mi syn, ale má ešte len trinásť. Na všetko mám väčšie náklady než chlap," hovorí Omana a tajne zrejme dúfa, že termosku si vezmem. Lenže ja už takú mám z mužského trhu, lacnejšiu. Beriem vajíčka. "Vykupujem ich od susediek z predmestia. Chodím pešo s chlapcom a za jedno vajce platím päť afghání, ale za rovnakú cenu ich musím predať, inak nemám šancu," strká mi špinavé vajíčka pod nos. V mužskom bazáre dostať o niečo menšie pakistanské vajíčka, z veľkovýrobní, s bledými žĺtkami, ale za 3,50 afghání. Omana priznáva, že jej v obchode ležia už hodne dlho. Vzdávam sa túžby podporiť afganské podnikateľky v záujme vlastného zdravia.

o o o

Najabsurdnejšie na celej situácii je, že ortodoxne islamský štát, za aký sa Afganistan považuje, pozabudol, že prvou a najslávnejšou biznismenkou v moslimskom svete bola najmilovanejšia žena proroka Mohameda Chadídža. Už pred viac než 1400 rokmi bola uznávanou obchodníčkou a majiteľkou mnohých tiav. S emancipáciou nemala problémy, to ona požiadala o pätnásť rokov mladšieho a chudobnejšieho zakladateľa islamu o ruku a pri príležitosti svadby mu venovala otroka Zajda. Vďaka jej peniazom mohol Mohamed celé dni meditovať a spájať sa s Bohom, kým manželka vylepšovala rodinný rozpočet obratným obchodovaním a vypravovaním stále nových a nových karaván. Keby žila v dnešnej dobe, určite by si najskôr urobila vodičák.

FOTO - PAIKAR

Ženská záhrada sa skrýva za vysokými múrmi a za železnou bránou uprostred Kábulu. Vstup do nej stráži prísna pracovníčka afganského ministerstva pre ženské otázky, muži majú vstup zakázaný. Biznisu afganských žien sa tam príliš nedarí.

Zahro je prvou ženou, ktorá sa pokúsila v Kábule preraziť so ženskou manufaktúrou na koberce. S obchodníkmi sa baví s odhalenou tvárou a do svojho kráľovstva pozýva cudzincov, aby si prehliadli koberce. Okolie sa preto na ňu pozerá s nedôverou. Zahro je tiež jedinou hrdinkou tejto reportáže, ktorá sa nechala vyfotiť.

Zaváranina - afganská špecialita, ktorú si kúpila autorka reportáže, aby podporila jednu z miestnych podnikateliek.