Agnesa a Dušan Gregorovci sa spoznali v útulku. Zaľúbili sa do seba a zakrátko im tu vystrojili svadbu. Potom prišla realita. Obdobie, na ktoré by obaja najradšej zabudli. Striedali ubytovne, priváty, mestá. Oboch vychoval detský domov a nemali žiadne rodinné zázemie či nasporené peniaze. Agnesa odkladala každú korunu, len aby si mohli kúpiť nejaké vybavenie do domácnosti. "Keby nebolo ľudí z kremnického útulku, neviem, ako by to dopadlo. Keď bolo najhoršie, spávali sme aj v stane. Našťastie, bolo leto, dalo sa to vydržať," hovorí 29-ročný Dušan.

V tom čase stavali pri útulku v Hostiach rodinný domček, ktorý mal slúžiť práve mladým rodinám v núdzi. Keď ho Gregorovci prvýkrát uvideli, do očí sa im tlačili slzy. O niečom takom mohli iba snívať. Dnes v ňom žijú s trojročnou Martinkou a túžia po ďalších deťoch. Sú na seba silno citovo naviazaní. Martinke by chceli dať všetko, čo v živote oni nedostali.

Keď to vyzeralo, že karta sa obracia k lepšiemu, Dušan vážne ochorel. Ochorenie lymfatických uzlín ho doviedlo až na onkológiu. Podstúpil dlhú a náročnú liečbu. "Bolo to naše najhoršie obdobie. Nevedeli sme si predstaviť, čo bude ďalej. Liečbu aj pobyt v nemocnici mal síce Duško zadarmo, ale nemali sme z čoho platiť cesty do nemocnice. Dochádzal do Bratislavy aj Nitry. Vtedy nám pomohli ľudia z útulku, ale aj obyvatelia Hostia," hovorí Agnesa.

Ľuďom z dediny sú manželia veľmi vďační: "Vôbec na nás nehľadeli ako na prišelcov. Zaujímajú sa o nás a keď potrebujeme pomoc, neodmietnu. Sami sa často zastavia, či niečo nepotrebujeme."

Dušan je po dlhých mesiacoch liečby v poriadku a chcel by sa zamestnať. Žijú veľmi skromne. Celý príjem ich trojčlennej rodiny je sedemtisíc korún. "Snažíme sa z toho vyjsť, ale nie vždy sa nám to darí. Keď nám prídu peniaze, nakúpim potraviny tak, aby nám vyšli na mesiac. 25 kilogramov zemiakov, múku, cukor. Našťastie Martinka takmer nebýva chorá, takže nám odpadá platenie liekov a cesty k doktorovi," hovorí 27-ročná Agnesa.

Oblečenie na seba a dcérku získavajú z charity. Zájsť do kina alebo do kaviarne - to vôbec nepoznajú. Tvrdia však, že im to ani nechýba: "Martinka je na nás veľmi naviazaná. Mal by nám ju kto postrážiť, keby sme chceli ísť von, ale ona by celý čas určite preplakala. Nech ideme kdekoľvek, berieme ju so sebou. Najlepšie sa cítime, keď sme všetci spolu." O dom sa starajú, ako najlepšie vedia, naučili sa aj prácam v záhrade. Ovocím zásobujú aj útulok.