Múzeum telesnej kultúry musí organizovať veľké výstavy v prepožičaných priestoroch. Strieborný krasokorčuliarsky medailista z olympiády 1960 Karol Divín spolu s trénerkou Evou Lojkovičovou si prezerá exponáty jednej z výstav. FOTO - TASR
bez stáleho výstavného priestoru však trvá.
Patrí Slovenskému združeniu telesnej kultúry a tento rok oslávi dvadsaťročie existencie. Riaditeľ odboru športu ministerstva školstva Samuel Roško sa na sobotňajšom valnom zhromaždení Slovenského olympijského výboru zahral na dohadzovača: "Dávam vám na zváženie, či by ste múzeum nevzali pod svoje krídla." Ponukou prekvapil olympijské plénum aj šéfa Františka Chmelára. "Svojho času sme sa tým zaoberali," priznal. "Keď však združenie podmienilo prechod absurdnou požiadavkou odkúpenia zbierok, ktoré športovci zväčša dávali zdarma, ustúpili sme. Ak sa pomery zmenili, môžeme sa tým znovu zaoberať."
Depozitáre plné pamiatok
Združeniu štát zastavil prítok peňazí a poslal naň exekútora. Jeho úradníkov a Dom športu, v ktorom sídlia, ministerstvo školstva nechalo napospas osudu. "Múzeum však zachránime," sľúbil generálny riaditeľ sekcie Stanislav Kosorin.
"Kým sme dostávali financie cez združenie, nikdy sme nevedeli, koľko ich bude - teraz ich dostávame na osobitný podúčet a vieme, na čom sme i čo si môžeme dovoliť," vraví riaditeľka Zdenka Letenayová. "Náklady minimalizujeme, ako sa dá. Vieme, že športové subjekty, ktoré si niektoré z výstav objednávajú a platia, nemôžu peniaze rozhadzovať."
Múzeum zhromaždilo obdivuhodný kapitál. V depozitároch má 20-tisíc predmetov zbierkovej povahy: trofeje úspešných slovenských športovcov, ich výstroj, výzbroj, dokonca aj náčinia, napríklad lode či umelecké diela - sochy, plastiky. Plus 120-tisíc fotografií a 7500 kníh. "Disponujeme najlepším fondom olympijskej knižnice na Slovensku," pochvaľuje si šéfka múzea. "Možno by sme mohli pôsobiť aj ako dokumentačné stredisko pre Slovenský olympijský výbor, veď s ním úzko spolupracujeme na niektorých projektoch." Jedným dychom však pripomína: "Ale náš záber je širší než len čisto olympijský."
Piváreň namiesto expozície
Problém sú výstavné priestory. Múzeum má depozitáre v bratislavskej kolkárni: tam, kde sa pred časom uvažovalo so stálou expozíciou, je piváreň. Pôdu na výstavy mu spravidla požičiava Mestské múzeum. Niektoré expozície potom putujú po Slovensku. Výstava k 75 rokom hokeja u nás s názvom Keď loptičku vystriedal puk sa nedávno z Popradu presťahovala do Košíc.
Stála je len expozícia slovenského lyžovania v Kremnici, ktorej prevádzkové náklady platí mesto. Spolupráca s ním je podľa šéfky múzea skvelá, čoho dôkazom sú aj výstavy na špecializované témy, momentálne o histórii a miznutí skokanských mostíkov na Slovensku. Lyžiarsky zväz sa zaviazal hradiť odbornú správu expozície, ale už druhý rok nedal ani korunu - tiež má na krku exekúciu.
Nezbúrajú pomník rodičov
Združenie rozdalo, či predalo stovky objektov, ale nebolo schopné nájsť strechu pre inštitúciu, ktorá je akýmsi ústavom pamäti športu. Ba istý čas sa chcelo múzea zbaviť. "Nemyslím si, že by bolo šťastné, keby sme odišli zo športového prostredia," vraví Letenayová. "Fond by sa rozptýlil a - obrazne - zo šampanského by ostali len bublinky."
Krízovú situáciu v SZTK sa momentálne ako zastupujúci podpredseda pokúša riešiť Marián Kukumberg, šéf Konfederácie športových zväzov SR. Priznáva, že "v kontexte boja o prežitie spolku stojí momentálne problém múzea bokom", no verí, že dôjde čas na jeho riešenie: "Zrušiť múzeum, či vzdať sa ho by bolo ako zbúrať pomník svojich rodičov." Výzva ministerského úradníka, aby múzeum vzal pod krídla olympijský výbor, ho prekvapila: "Nie je dôležité, kto bude múzeum patrónovať, ale kto sa oň ako postará."
V tom je celý problém. Olympijský výbor má možno dobrú vôľu, ale vlastní len jedinú, nie veľkú budovu. Združenie, hoci fumigované a exekvované, stále ešte disponuje takým majetkom ako nik iný v športovej spolkovej sfére. Otázne je, či aj dobrou vôľou.
