banskobystrické Divadlo z Pasáže vo finančnej kríze. Situácia je kritická a súboru hrozí kolaps. Na účtoch nemajú žiadne peniaze, súbor dlhuje za elektrinu, plyn, vodu a neplatí za telefóny. Vládu situácia divadielka nezaujíma, a tak sa outsideri z Divadla z Pasáže obrazne povedané vzbúrili. Štát to považuje za opovážlivosť. Outsideri píšu listy, outsideri chcú hrať divadlo, outsideri potrebujú peniaze, aby zachránili svoj dôvod pre existenciu. Premiérovi však nestoja ani za to, aby na ich opovážlivosť reagoval. O divadle, jeho hercoch a arogancii moci hovoríme so zakladateľkou a riaditeľkou Divadla z Pasáže VIEROU DUBAČOVOU.

Predtým, ako ste sa rozhodli vytvoriť divadlo s mentálne postihnutými hercami, ste boli ste úspešnou bábkoherečkou. Ako ste sa doprecovali k myšlienke robiť Divadlo z Pasáže?
Myslím si, že som to mala dané. Už pred revolúciou som chcela hľadať aj iný zmysel divadla a tak som začala pracovať aj s inými komunitami. Komunikujem s ľuďmi, rozprávam o veciach, alebo nejakým spôsobom tlmočím myšlienky cez divadlo. V istom momente som sa však prestala pozerať na divadlo ako herečka, začala som rozmýšľať nad tým, ako môže divadlo pôsobiť na spoločnosť ako celok, a to je už pohľad režiséra.

Aké bolo vaše prvé stretnutie s mentálne postihnutými. Prečo ste vôbec vošli do nejakého ústavu?
To oni vošli do môjho života, keď som ešte hrala v Divadle na Rázcestí. Sedeli v hľadisku a mlčky ma volali. Tak som išla.

Ako na založenie divadla s mentálne postihnutými hercami zareagovalo okolie, priatelia?
Nikdy som sa nepozerala na to, čo si ľudia o mne ľudia myslia. Keď som pocítila, že už nemám čo povedať, že som zastala ako herečka na mŕtvom bode, mala som v sebe strašne veľa otázok a nedopovedaných vecí, odišla som z divadla. Postupne som si na ne odpovedala a tým som vlastne začala vytvárať prvú inscenáciu.

Mali ste vôbec predstavu, o čom to bude, hrať s mentálne postihnutými?
Vôbec som nechcela robiť nejaký charitatívny sociálny projekt. Chcela som vytvoriť divadelné obrazy s ľuďmi, ktorí sú úplne iní. S outsidermi, alebo ako sa na Slovensku v rámci estetického divadla hovorí, s tou škaredšou, neatraktívnou časťou obyvateľstva. Nenazývala by som ich mentálne retardovanými, nebojíme sa ich preto, že sú postihnutí, alebo zlí, ale preto, že sa nám zdajú škaredší, ako sme my. Náš strach je pritom taký smiešny. Práve prekonávanie strachu ovplyvnilo moju prvú inscenáciu. Prekonávanie vlastného strachu sme riešili do revolúcie a malo veľmi veľký podiel na našej slobode. Po revolúcii som sa cítila naozaj slobodná - akoby som sa znovu narodila. Do revolúcie sme hrali v divadle a každý sme prekonávali svoj malý strach. Nedostaneš odmeny, niekto ťa udá... Bolo to ťažké, ale kolektívne. Rozprávali sme sa, pili pivo, ponocovali sme a boli sme kolektívni hrdinovia (smiech). Skončilo sa to. Zrazu musíme strach prekonávať individuálne a zložito sa prepracovávať ku vlastnej slobode.

Mali ste problém s prekonávaním strachu zo škaredosti, alebo z outsiderstva vlastných hercov?
Svojím spôsobom som sa od malička cítila outsiderom, a ten pocit mi zostal. Myslím si, že som outsider. Ešte za starého režimu som hľadala spriaznených ľudí aj medzi bezdomovcami, dôchodcami, alebo som si našla strelených kamarátov. Tým, že som im rozumela, častokrát som sa s nimi stotožnila. Nikdy som nemala problém existovať medzi inými ľuďmi, pohybovať sa medzi takzvaným odpadom. Potom vám je jedno či stretnete princa zo smetiska, alebo z Walesu. Rovnako si s ním pohovoríte, každý z nich vás svojím spôsobom rovnako obohatí. Pre mňa bolo dôležité, priznať si to, ísť s nimi a stáť pri nich. Čo sa našich hercov týka, najviac problémov som mala vyrovnať sa s ich ústavným životom.

Bolo to šokujúce zistenie?
Áno. Dosť. Veľmi. Stereotyp, každý deň všetko rovnaké, tá istá činnosť, ten istý stôl, bolo to množstvo osobných drám.

Nebol pre hercov rovnaký šok, keď ste ich z ústavu vytiahli?
Nie, za tých desať rokov už boli na to pripravení. Dnes prekonajú stereotyp za pár minút, preletia do Ameriky a sú Američania. Nemajú problém. Horšie to bolo na začiatku, po hodinách, ktoré sme v divadle strávili spolu, som prišla do ústavu a niektorí ma nepozdravili. Mnohí sa tvárili, že ma nepoznajú, sedeli za stolom a vrátili sa do svojho stereotypu. A ráno na skúške zase odznova vrúcne objatia, kamaráti...

Aj teraz po desiatich rokoch je to tak?
Teraz nie, už sú slobodní. Bolo to súčasťou našej práce.
Dnes sa však stane aj to, že sa musíte aj cez víkend starať o vášho herca.
Áno, ale týka sa to všetkých, čo sú v divadle. Sme rodinou pre nášho herca Janka. To je dlhý príbeh. Jankovi nahrádzame rodinu, staráme sa oňho nonstop. Vďaka Martinke Šmátralovej má nový domov u nás v chránenom bývaní.

Prvotná myšlienka prešla vývojom od iného divadla, do úplne novej roviny. Kde je momentálne vaše divadlo?
Na začiatku bol rozprávkový motív. Uvedomila som si totiž, že drámou, ktorú som chcela s nimi robiť, by som ich zneužila. Neboli by to oni, boli by bábkami v nejakom predstavení. Neskôr som začala uvažovať nad divadlom, ktoré bude príbehom ich vlastnej existencie. Chcela som sprostredkovať divákovi na chvíľu pocit, ktorý som mala, keď som prišla do ústavu. Chcela som pretlmočiť poznanie, čo by sa mohlo stať každému z nás, keby sme boli izolovaní. Poznanie človeka síce zraňuje, ale najmä oslobodzuje. Dnes som možno smutnejšia, ale oveľa slobodnejšia.

Zmenili sa za tie roky diváci?
Je to zvláštne. Keď na Slovensku urobíte prvú akciu, príde rota, pozrú si predstavenie a nadchnú sa. Paradoxné je, že všetci zároveň očakávajú, že sa už nič neudeje, takže ich divadlo zaskočí, lebo chce pokračovať. Jednoducho, myslia si - čo už by nám mohol mentálne postihnutý povedať druhý, tretí alebo štvrtý raz? Museli sme prekonávať bariéry v uvažovaní ľudí, aj potenciálnych divákov. Skutočne bolo obdobie, keď sme divákov strácali a museli sme dokazovať, že im naše divadlo má čo povedať.

Veľa ľudí nedokáže vnímať "klasické" umenie, nie to ešte divadlo s outsidermi. Aký je v tomto zmysle stav duše Slováka?
Je to veľmi ťažká otázka. Zistila som, že ma často nadchýnajú mladí ľudia. Je to práve generácia, o ktorej sa zvykne hovoriť, že ide z nej strach - drogy, videá, že sú to iba čumilovia, ktorí žijú životy svojich hviezd. Ja mám s mladými ľuďmi iné skúsenosti, lepšie, plné nádeje. Na druhej strane, sú ľudia, ktorí programovo hlásajú, že chcú vidieť kultúru, chcú jej pomáhať a často som zaskočená ich bezohľadnosťou a krutosťou. V skutočnosti je stav duše priemerného Slováka dosť biedny. Čiastočne to spôsobili aj niektorí umelci, ktorí chceli byť „tiež" bohatí a z umenia urobili biznis. Divadlá zmenili repertoár, pretože diváci sa nechceli dívať na veľké nie práve najveselšie témy, či myšlienky. A tak prestali na nás doliehať ťažké myšlienky, začala ľahká depresia.

Zdá sa, že jediní, na ktorých depresia nedolieha, sú vládni úradníci a tí, ktorí by sa mali o kultúru starať. Čím to je?
Je to tragédia, alebo to je práve tá naša depresia?. Ľudia, ktorí to majú v rukách, kultúru programovo ničia. Slovenská vláda nechápe, aký význam má kultúra a umenie pre spoločnosť, a to je pre mňa absolútne nepochopiteľné. Je nepredstaviteľné, aby v 21. storočí vláda takýmto arogantným spôsobom zahodila kultúru za hlavu. Dokonca s nimi nemôžete ani diskutovať o kultúre, lebo sa nedostanete na rad. Prvé, čo sa vás opýtajú, je ekonomická návratnosť. Aká môže byť návratnosť, keď sa pozerám na krásny obraz, alebo predstavenie s vynikajúcou Emíliou Vášáryovou?

Nemali by ste s projektom oveľa väčšie šance na úspech, ak by si zapadla presne do kolónky "denný stacionár". Prečo sa tak tvrdohlavo držíte idey, že ste divadlo?
Lenže mi robíme umenie! Naozaj boli chvíle, keď som sa pýtala čo to vlastne robím. Keď sme však vzápätí stáli na javisku a skúšali novú inscenáciu, opäť bolo všetko jasné. V momente, ako by sme pripustili, že sme ústav, stratila by naša práca zmysel. Myslím, že aj moji kolegovia, by sa cítili oklamaní.

Divadlo z Pasáže malo existenčné problémy za Mečiarovej vlády a má ich aj počas Dzurindovej.
Zažila som s divadlom všetky vlády. Proti Mečiarovmu ministrovi kultúry Hudecovi sme protestovali, dokonca som povedala, že radšej nebudem jesť, ale nepríjmem od nich peniaze. Prežila som aj kampaň za novú vládu, boli sme všetci pripravení na odchod, ak Dzurindova demokratická vláda nezvíťazí. Zvíťazila. A dnes som pripravená na odchod (smiech) a píšem si formulácie, prečo sa cítim politickým emigrantom. Ešte krok a požiadam niekde o politický azyl.

Prečo?
Myslela som si, že niečo dosiahneme silou tvorby, že dokážeme, že divadlo je mimo všetkých politických strán, že presadzuje vyššie ľudské ciele, vyššie princípy. Dokázali sme to, niečo sme vytvorili, ale nedovolia nám existovať, lebo nemáme nad sebou žiadneho politického mecenáša, ktorý by divadlo podporil. Nemáme politickú nálepku a ja ju ani nechcem. Myslela som si, že to politici pochopia, ale nie je to pravda. Musíš mať za sebou niekoho, kto by povedal, toto sú naši..., inak nie je nič. Udržať si čistotu na Slovensku, je ťažké. Človek si musí pichnúť aspoň jednu drogu, ak chce niečo dosiahnuť.

Pichnete si ju kvôli divadlu?
Nie, zatiaľ nie. Je to veľmi komplikované. Už som si povedala, že končím s vedením divadla. Myslela som si, že sa to dá aj bez drogy, ale nejde to.
Cítite sa ako rukojemník štátu, o akej demokracii potom hovoríte?
Kto tu hovoril o demokracii? Mikuláš Dzurinda? Už dlho sa s ním chcem stretnúť a vysvetliť si s ním veľa vecí, lebo toto nie je demokracia.

Ste na rade?
Zatiaľ mi premiér neodpisuje a ignoruje aj divadlo. Neodpovedá ani mentálne postihnutým hercom a tak ich mlčky uisťuje v tom, že majú byť za bránou ústavu, nemajú otravovať svojho premiéra, pretože s nimi nič nechce mať. Janko Kinceš mu napísal báseň o ilúzii na krátky čas. Je to výborný herec. Našiel v divadle zmysel existencie, tak sa pýta premiéra, prečo sa to zrazu nedá.

Informovali ste o problémoch divadla a stave demokracie na Slovensku európske inštitúcie?
Dali sme si termín, že ak sa do konca apríla nič nevyrieši, budeme informovať inštitúcie v Bruseli. Roky žijeme iba z grantov a štát nás nepodporuje. V zahraničí to nechápu a pozerajú sa na mňa ako na Majku z Gurunu. Nechápu, zvlášť, keď vidia našu prácu a vedia, že ako divadlo sme azda ako jediní v bývalom Československu vytvorili nielen systém, ale našli sme aj riešenie na integráciu postihnutých do spoločnosti. Je to absurdné, platíme vlastne štátu dane za neochotu, netoleranciu a nedemokraciu. Cítime, že principiálne tu už nejde „len" o naše divadlo.

Stále vidíte zmysel stretnutia s premiérom Dzurindom?
Komunikujeme s Dzurindovou pracovníčkou. Premiér vraj nevidí dôvod, prečo by mal so mnou niečo riešiť, vraj je to kompetencia ministerstva kultúry. Nemá z nás peniaze, ani volebné hlasy, tak nerieši. Myslím si, že keď sa už rozprávame o bytí, či nebytí a o demokracii, tak by to mohla byť téma aj pre premiéra. Viete, všeobecne Slovensku chýbajú džentlmeni. Aj o tom chcem raz urobiť divadelné predstavenie. Do očí vám všetci sľúbia pomoc, ale slovo nedodrží ani minister, ani riaditeľ veľkého podniku. Už som sa naučila sedieť s veľkými chlapcami tejto spoločnosti a nemať veľké oči.

Slovenská vláda a ľudia zachraňujú Tatry. Prečo sa nikto nevenuje záchrane myšlienky?
Neviem. Zachraňovala som Tatry, pomáhala som po povodniach, zachraňovala som národné divadlo. To isté robia moji kolegovia, lebo to tak cítime. Prečo nezachraňuje vláda divadlo, kultúru? Lebo spoločnosti niečo akútne chýba. Absentuje tu schopnosť vnímať veci v širších súvislostiach. Tragédiou je, že to nedokážu ani naši veľkí chlapci vo vláde, ktorí donútili veľa šikovných a múdrych ľudí uvažovať nad tým, prečo sú ešte na Slovensku.

Hrozí reálne Divadlu z Pasáže zánik?
Máme pripravený aj variant, že divadlo nebude. Je to medzinárodná hanba, po ktorej mne osobne zostane trpké ponaučenie, pre budúce kampane pre všetkých Dzurindov aj Mečiarov.

Dá sa z takejto roboty vôbec niekedy "vycúvať?"
Samozrejme som namotaná na našich hercov, ale aj na kolegov, ľudí sktorými spolupracujem. No priťahujú ma aj ďalší.

S kým by ste chceli ešte niekedy robiť?
Mám pripravený jeden projekt, keď príde čas, budem o ňom hovoriť. Zatiaľ sa motám v existenčných problémoch nášho divadla a nemôžem sa pohnúť ďalej. Môžem len veriť, že ľudia, s ktorými chcem robiť, na mňa počkajú.

Budú medzi nimi aj profesionáli?
Neznamená to, že nechcem pracovať aj s profesionálnymi hercami. Naopak. Sú herci, ktorí ma oslovujú svojou osobnosťou i hĺbkou.

V akej inej oblasti by ste sa ešte chceli angazovať?
Spolupracujem s utečencami vo Zvolene. Vzniká tam pre nich komunitné centrum. Verím, že sa nám podarí spolu niečo vymyslieť. Sú to úžasní ľudia, ktorí si v živote veľa vytrpeli. Obdivujem ich a vážim si ich odvahu. Naďalej spolupracujem aj na projekte Medzinárodného centra pre komunitné umenie. Komunitná nadácia Zdravé mesto kúpila objekt nákladnej stanice cementárne. Tú by chceli prestavať na "kulturfabrik" a vytvoriť v nej priestor pre slobodnú tvorbu pre všetkých ľudí. No a keď už bude u nás všetko fungovať, začnem sa obzerať po svete, kde je veľa problémov a ľudia, čo ich chcú riešiť. Čo ja viem, že by Južná Afrika?

Prečo to všetko vlastne vôbec robite? V čo veríte?
V Boha, v človeka, v lásku. A hlavne, začala som to robiť, keď sa mi narodil syn a ja som si uvedomila, že si želám, aby spoločnosť v ktorej bude rásť bola lepšia. My sme síce nemali na ružiach ustlané, bolo ťažké naučiť sa oddeľovať pravdu od lži, ale tieto deti to budú mať oveľa ťažšie a zložitejšie.

Ako dnes váš syn tieto aktivity berie?
Náš syn je v divadle ako doma. Je pravda, že to na nás doma niekedy hrá ako v divadle.

A manžel?
Môj manžel vedel, koho si berie. Myslím, že sa do mňa zaľúbil, keď som ho obrala o prvú výplatu. Bolo to v deväťdesiatom roku. Pripravovala som živý Betlehem v Bystrici a zorganizovala aj autobus pre postihnuté deti z Pohorelej Maše. Sponzor na autobus nakoniec od projektu odpadol, na zaplatenie mi nestačila ani celá moja výplata, tak som si práve jeho vyhliadla ako obeť...

Nemáte pocit, že sa vás ľudia pozerajú ako na šialenca, ktorý stále obťažuje s tým istým?
Pocit? Veď je to pravda! A patrične to aj využívam!

Mate niekedy aj pocit zadosťučinenia?
Vždy, keď vstúpim k nám do divadla a vidím všetkých ľudí, že sú šťastní. Pretože sme si sami vytvorili napriek nepriazni tejto doby, vlastný priestor našich možností.

Divadlo z Pasáže
Divadlo z Pasáže, má desať rokov, 15 mentálne postihnutých hercov, medzinárodné uznanie, ale nemá peniaze. Postihnutí herci pôsobia celý deň v divadle, hrajú, pracujú a žijú. Traja z nich dokonca bývajú v prenajatom trojizbovom byte blízko divadla. Chodia na kávu, do kina, do divadla, uvaria si večeru, žijú svoj život. Aj napriek tomu má ojedinelé slovenské divadlo existenčné problémy. Pol hodinu pred interview odišli z divadla plynári, ktorí ho chceli odpojiť od plynu. Kedy prídu z elektrární a vodární, je len otázkou času. Deje sa tak aj napriek tomu, že ide o ojedinelý slovenský projekt, ktorý by sa mal stať systémovým riešením pre návrat postihnutých ľudí do reálneho života.
Outsideri sa nevzdávajú. Zorganizovali verejnú aukciu výtvarných diel s názvom Umelci umelcom alebo pokus o záchranu jedného divadla. Obrazy venovali do aukcie napríklad Daniel Brunovský, Milan Sokol, Miroslav Cipár, či Fero Guldan. Všetci veria, že sa im divadlo podarí zachrániť.

Autor: ZUZANA ULIČIANSKA / Foto: JÁN KROŠLÁK