Niekedy spávam v okuliaroch, aby som lepšie videla na sen. Sníva sa mi potom sen, v ktorom vôbec nemám okuliare, lebo ešte veľmi dobre vidím, dokonca aj v noci, keď šoférujem. Pravidelne totiž vo sne prichádzam v noci autom do svojho rodného mestečka.
Zastanem pred rodným domom, ktorý už mne ani bratovi nepatrí. Človek, ktorému dnes patrí, sa ešte nerozhodol, či ho zbúra, alebo opraví. (Dom má síce dvesto rokov, vek mu pridal na kráse, no čo z toho, keď na jeho záchranu niet peňazí? Život ide svojou cestou a kto má peniaze, môže si zbúrať aj postaviť, čo sa mu zachce.)
Za oknami bez záclon a bez muškátov, ktoré s láskou pestovala moja mama, je ešte väčšia tma ako vonku, ale ja aj zdola a zvonku dobre vidím, ako sa v tme pohybujú biele postavy. (Akurát, že im nevidím do tváre.)
Vynesiem teda zo starej drevárne rebrík, opriem ho pod okno a vystupujem hore, šteblík po šteblíku. Ako vystupujem, šteblíky podo mnou miznú, a ostáva iba ten posledný, na ktorom práve stojím.

Nazriem do izby - postavy zmizli, nie je tam nikto. Je tam iba jediný kus nábytku - klavír. Vedľa klavíra sedí náš pes Pozor. Keď Pozor sedel na tom istom mieste za môjho detstva, za klavírom sedel a hral môj otec. Pozor počúval a zavýjal. Mal výborný psí sluch a jeho zavýjanie dokonale napodobňovalo melódiu, ktorú hral otec. V mojom sne však už nezavýja, iba ticho sedí a klavírová stolička vedľa neho je prázdna.
Inak v izbe už nie je nič, len na stenách sú biele štvorce po obrazoch a namiesto lustra holá žiarovka, ktorá sa podobá na zaprášenú ženu. Keď sa tej žiarovke lepšie prizriem, vidím, že som to ja. Cítim sa ako na pohrebe a rozhodnem sa zísť dolu na zem, ale ako, keď z rebríka zmizli šteblíky? Alebo ich len nevidím? Keby som tak mala okuliare! Zavriem oči, zoskočím, ozve sa buchnutie, prebudím sa - a zistím, že je už ráno, okuliare mi spadli z nosa a ležia vedľa postele. Našťastie sa nerozbili.