Stalo sa to v jeden všedný deň, keď môj šéf ako obyčajne po tridsiatyštvrtýkrát prišiel do mojej kancelárie skontrolovať, či nečítam noviny, netelefonujem ani nevtipkujem s kolegom. Urobil svoj systematický okruh po miestnosti a pri tej príležitosti brnkol po mojej begónii, odkopol moju tašku pod stôl a poznamenal, že by som mal mať spisy na stole účelnejšie rozložené. Potom sa zastavil pri obrázku mojej favoritky zo SuperStar a poznamenal:
"To tu máte akú "slepicu"?
A to nemal robiť, to bola posledná kvapka pohára mojej trpezlivosti. Rozhodol som sa. V tejto firme končím. Dosť bolo ponižovania ľudskej dôstojnosti a potláčania mojej osobnosti. Nenechám si už od nikoho rozkazovať - budem podnikať. Nedal som však nič najavo, nie som predsa žiadna bábovka. Ale
okamžite som prijal dôležité opatrenia. Keď sa môj šéf otočil, vyplazil som mu jazyk a hneď z práce som sa zastavil u Juliškanéni, ktorú mi odporučila moja susedka. Nebola síce mediálne známa, ale z kariet vraj veštila prvú ligu. S úžasom v očiach mi prezradila, že prišiel môj čas a astrálne sily sa nevedia dočkať, kedy sa budú môcť zúčastniť na rozkvete môjho finančného, pracovného a osobného života. Moja susedka sa v týchto veciach teda vyzná, takže túto správu som bral ako serióznu vec a hneď na druhý deň som si išiel vybavovať živnostenský list.
To bola tá ľahšia časť. Ostávalo už len vybrať oblasť podnikateľskej činnosti a zdroj počiatočného vkladu. Moja budúcnosť bola žiarivá a čistá ako nepopísaná tabuľa. Keď som zavrel oči a predstavil si ju, najviac som sa sám sebe pozdával ako majiteľ chutnej malej krčmičky alebo obchodíku. Keď som kolegom vykresľoval svoju idylickú budúcnosť, hľadeli na mňa síce podobným pohľadom, akým minulý mesiac sledovali požiar trojposchodového domu, ale viete ako to je - ľudia nepoznajú svoje možnosti. Odmietajú chytiť príležitosť za pačesy, aj keby im sama vliezla do bytu. Ale ja som veľmi dobre vedel, že dnes banky ponúkajú stovky úverov a úverčekov od výmyslu sveta. Stačí si len vybrať a ostatné už ide skoro samo.
Rozvážne som si najprv urobil prieskum ponúkaných priestorov s najlepšou polohou, vhodných na moje zámery. Musím sa priznať, trochu ma rozladil. S takým mesačným nájomným mi nepomôžu ani všetky astrálne sily v republike. Tak som urobil prieskum priestorov na slušných miestach. Nič pre mňa. Keď sa mi zdali prehnané ceny aj na neslušných miestach, rozhodol som sa na to ísť z opačného konca - koľko vlastne môžem oplieskať?
A takto sa začala moja okružná cesta po pobočkách bánk v meste. Chcel som zaútočiť na úvery pre podnikateľov. S očami dokorán a čerstvým živnostenským listom vo vrecku som im otvoril srdce a oni mi povedali, že ten, čo ešte dva roky nepodniká, pre nich nie je žiadny podnikateľ. Ale že majú pre mňa aj spotrebné a osobné úvery. Keď som si ich porovnal s nájomným za krčmičku, povedal som im, že si to ešte rozmyslím a išiel som rozmýšľať, ako sa dá podnikať doma.
Keď ma ranili aj ceny počítačov, tlačiarní a kopíriek, musel som si priznať, že moju krehkú podnikateľskú dušičku spálil mráz krutej reality skôr, ako sa mohla rozvinúť. Napriek tomu sa odmietam podnikania vzdať. Videl som ešte jednu možnosť, na ktorú mi moje úspory stačili. Objednal som si tarotové karty, ezoterickú príručku a podal som si inzerát, že veštím prvú ligu.
Fero Balaj
