Vycestoval som cez agentúru, ale aby som ušetril, prácu som si hľadal na vlastnú päsť. Najskôr sa mi nedarilo, z malého mesta, kde nebolo veľa pracovných možností, som sa vybral do San Francisca. Nájsť si prácu nebolo jednoduché, prišiel som v čase, keď leto bolo už v plnom prúde a všetky brigádnické miesta boli obsadené. Prácu som si hľadal od dverí k dverám, pýtajúc sa, či niekoho nepotrebujú.
Hneď od začiatku som pochopil, že v celku kultúrne prostredie mesta si bude vyžadovať patričné vystupovanie. K tomu prináležal aj vzhľad. Dlhé vlasy s dredmi museli ísť preč. Ostrihal som sa sám s pomocou kamarátky.
Môj dovtedajší štýl obliekania sa tiež ukázal ako problém. Krátke nohavice a tričko boli pre zamestnávateľov odstrašujúce.
Každým neúspešným dňom v hľadaní práce som bol bohatší o skúsenosť. Pochopil som, že ak chcem uspieť, musím sa vedieť predať. Našťastie, kamaráti mi pomohli s oblečením. Čierne solídne nohavice mi požičal jeden, topánky druhý, ďalší košeľu, dokonca aj viazanku. Takto vystrojený som nakoniec uspel v 5-hviezdičkovom hoteli a reštaurácii s morskými príšerami.
Pracoval som priemerne 15 hodín denne. V luxusnom hoteli som, zjednodušene povedané, roznášal hosťom do izieb raňajky a iné veci, ktoré si po telefóne objednali. Bola to pohodlná práca, na úrovni.
Zaujímavejšiu kariérnu dráhu som však prežil v reštaurácii, kde som začal ako umývač riadu a po dvoch dňoch som sa stal pomocným čašníkom, čo je vďaka obslužnému omnoho lepšie platená práca.
Zarobil som si toľko, že sme si s kamarátmi mohli kúpiť staršie auto a na ňom sme spoznali na vlastnej koži krížom-krážom Ameriku.
Autor: DANIEL LAURINC
