Ale jej skutočná prítomnosť sa udiala až koncom rokov sedemdesiatych.
Ako prichádza ten, kto tu už je?
Adriena Šimotová to manifestovala dielom, ktorého názov, ak sa nemýlim, si vypožičala od básnika Richarda Weinera - Neprítomné telo. Nebolo to pre literárne alúzie. Bola to odpoveď životu.
Prísť neprítomným telom umožnil obrat. Znamenalo to netrvať, aby dielo malo len podobu obrazu, z obrazu je viac objekt, relikt udalosti, výzva.
Toto hovorí ten, kto ju koncom sedemdesiatych rokov spoznal a koho neprítomné telo sprevádzalo smutným časom v radostnej maske dôvodu byť, lebo bolo pre koho.
Po obrate kráčala Adriena Šimotová na čele sprievodu. Ona - Orfea. Ak by sa obzrela, uvidela by seba mladú v húfe mladíkov okolo nej. To, čo vytvárala, nemalo len znaky umenia.
Toto život neodpúšťa.
To, čo sa v českom prostredí, v pražskom zvlášť, v súvislosti s tvorbou Adrieny Šimotovej príliš zdôrazňuje: že je to odpoveď a zároveň existenciálna výzva, našlo na Slovensku svoj doplnok.
Niežeby sme tu boli zbavení existenciálnej tiaže, ale stáročiami zakódovaná byzantská tradícia postavila túto tiaž pred oči adoráciou povrchu.
Toto bol jeden z dôvodov, prečo si zo Slovenska neodnášala iba potvrdenky, ktoré o jej tvorbe vystavilo pražské prostredie.
Ona - Orfea, na svojej ceste oblečená do slovenského spôsobu, porozumela.
Dotyk, stopa, odtlačok,
Snímanie stôp, poranení, jaziev,
Papier, uhlík, zrniečka pigmentu si nikdy nesťažujú.
Nikdy som nepočul Adrienu Šimotovú, aby si ťažkala na umeleckú prevádzku, a na život, ktorý ju skúšal ako málokoho, už vôbec nie.
Pri našich nečastých stretnutiach ma zvykne pohladiť po tvári.
Tak málo. Dotyk na pokožke.
Tak podstatné, ako to, čo vytvorila.
Autor: DEZIDER TÓTH(Autor je profesorom na VŠVU)
