Scenárista, režisér, hudobník a herec Michel Dahmani Gatlif (1948 Alžír) pochádza z andalúzskej rómskej rodiny. Od štrnástich rokov žije vo Francúzsku a dnes sám seba pokladá za francúzskeho filmára, hoci väčšina jeho vysoko hodnotených diel sa odohráva v prostredí španielskej rómskej society.

Kritiku i verných priaznivcov si získal už debutom La tete en ruines z roku 1975, svetovú filmovú verejnosť na seba upozornil najmä snímkami Latcho drom (1993), Gadjo dilo (1997), Vengo (2000) a Swing (2002), za ktoré dostal prestížne ocenenia - dve francúzske národné ceny César, ocenenia na festivaloch v Locarne, Sao Paule, Istanbule, Bruseli. V poradí štrnásta Gatlifova snímka Exils vlani excelovala v Cannes (cena za najlepšiu réžiu).

Gatlifove filmy vynikajú navonok prostým, nezložitým dejom, vyrozprávaným však vždy s vášňou, napätím a zmyslom pre dramatickú skratku. Dôležitú rolu hrá hudba. Aj pre ňu chodia diváci na Gatlifove filmy, pretože je mimoriadne pôsobivou zmesou arabských, rómskych, španielskych, džezových a rockových prvkov. World music v celej svojej kráse. Hudba, ktorá sa v spojení s pohyblivými obrázkami stáva hlbokým, priam mystickým zážitkom.

Nie inak je to v Exils, hoci tu na rozdiel od vyššie menovaných diel nedominuje rómsky živel. No ani neabsentuje. Gatlif tu s veľkou mierou autobiografie uvažuje predovšetkým o tom, kto sme, odkiaľ prichádzame a kam kráčame.

Hlavný hrdina Zano (Romain Duris) síce tvrdí, že jeho dedko Ferdinand Boulanger bol učiteľom francúzštiny v Alžíri, môže však, podobne ako Gatlif, byť potomok severoafrických Rómov s andalúzskymi koreňmi. Lenže bez koreňov. Mladý muž s priateľkou Naimou žije na odľudštenom parížskom predmestí. Bezcieľne, nezmyselne. Z nudy a ničotnosti sa zrodí náhly impulz: navštíviť vlasť predkov, Alžírsko. Bez veľkého rozmýšľania, impulzívne, sa obaja vydávajú na púť proti prúdu utečencov, smerujúcich zo severnej Afriky do Európy.

Bezprostrednejšia živočíšna Naima sa tiež narodila v Alžírsku, ale nepokladá sa ani za Arabku, ani za Berberku, ani za Rómku. Obaja, Zano i Naima, putujú teda predovšetkým za vlastnou identitou, za potvrdením, že to celé má nejaký zmysel. V Španielsku sa stretajú s arabskými imigrantmi i rómskymi kočovníkmi, pracujú na plantážach, cestujú načierno, aby potom Afriku zažili ako katarziu, očistu od všetkého nedobrého, čo sa na nich v Európe nalepilo.

Dejový i myšlienkový oblúk tohto road-movie najpresnejšie charakterizuje použitá hudba: od úvodného anarchistického rapu cez španielsky i rómsky folklór až po arabskú súfistickú meditáciu. Od zmätku v hlave po pokoj v srdci.