Typický predstaviteľ vatikánskeho konzervativizmu, "strážny pes" doktríny viery - také sú najčastejšie prívlastky, ktoré dostal ešte pred voľbou kardinál Joseph Ratzinger (78). Bol blízkym poradcom Jána Pavla II. - nie je náhoda, že práve on slúžil omšu počas jeho pohrebu.
Za miernym vystupovaním tohto Nemca sa skrýva oceľový intelekt, ktorý pitvá teologické diela a dbá na dogmatickú čistotu. Dbá na dodržiavanie tradícií, vie tvrdo diskutovať s oponentmi. Jeho výrazne tradicionalistické názory nadchýnajú konzervatívcov a poburujú liberálnych katolíkov, protestantov či príslušníkov iných náboženstiev. Jeho názory často skôr polarizovali, než by prispeli k zmiereniu. Okrem taliančiny a rodnej nemčiny hovorí aj po anglicky.
Narodil sa v roku 1927 v Bavorsku, krátko pred nástupom nacizmu. Jeho otec bol policajtom a rozhodným odporcom Hitlera. Mladý Joseph sa však ako študent arcibiskupského seminára musel stať povinne členom Hitlerjugend, mládežníckej organizácie nacistov. Mal štrnásť rokov a bolo to proti jeho vôli.
Hoci niektoré médiá túto informáciu priniesli v týchto dňoch ako senzáciu, Ratzinger nikdy túto časť svojho života nezatajoval. O dva roky neskôr narukoval ako pomocná sila k protilietadlovej jednotke, čo bol osud mnohých ďalších nemeckých chlapcov v tých časoch. "Len čo som bol zo seminára preč, už nikdy som na schôdzky Hitlerjugend nešiel," povedal Ratzinger.
Na veľkej scéne sa prvýkrát objavil, keď sa zúčastnil na druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965). Vtedy ho považovali za mladého liberálneho teológa. Zlomom, ktorý ho priviedol ku konzervatívnejšiemu krídlu katolíckej cirkvi, bol revolučný rok 1968. Sprevádzali ho silné marxistické a ateistické protesty v západnej Európe. Cirkev mu postupne prideľovala stále významnejšie úlohy - profesor teológie sa stal arcibiskupom mníchovským, o niekoľko mesiacov ho vymenovali za kardinála.
Už v Nemecku bol považovaný za zástupcu striktne pravoverného postoja, za čo nezískal v širšej verejnosti príliš veľa sympatií. "Zranil mnoho ľudí," tvrdili o ňom nemeckí katolícki liberáli. Najznámejší je jeho spor s liberálnym teológom Hansom Küengom, ktorý mu pomohol v 60. rokoch získať miesto na univerzite v Tübingene. Ratzinger ho neskôr verejne kritizoval a Küengovi Vatikán v roku 1979 odobral licenciu na výučbu teológie. Nesúhlasil ani s významnejšou úlohou pre laikov vo farských spoločenstvách a neriešil problém rozvedených ľudí, ktorí uzavreli ďalšie manželstvo, a preto prišli o možnosť chodiť na prijímanie.
V roku 1981 sa stal prefektom vplyvnej vatikánskej Kongregácie pre náuku viery, doktrinálneho úradu, ktorý do veľkej miery ovplyvňuje smerovanie katolíckej cirkvi. Tam Ratzinger pozdvihol hlas proti homosexuálnym manželstvám, v deväťdesiatych rokoch vystupoval proti teológom, najmä z Ázie, ktorí aj iné vierovyznania považovali za súčasť Božích úmyslov.
V roku 2000 šokoval kardinál z inak silne protestantského Nemecka ostatné kresťanské cirkvi, keď ich označil za "nepostačujúce". V roku 2004 ostro odsúdil "radikálny feminizmus" ako ideológiu ohrozujúcu rodinu. To všetko v období, ktoré strávil v tesnej blízkosti Jána Pavla II.
(mch, reuters, čtk)
