Ak by slovenské vlády zodpovedne spravovali majetok štátu, tak by v prípade košických VSŽ sledovali tri základné záujmy - snažili by sa ich predať za cenu, ktorá je pre štát najvýhodnejšia, usilovali by sa ich predať strategickému investorovi, ktorý má záujem o rozvoj podniku, a chránili by aj 80-tisíc drobných akcionárov VSŽ. Ako sa ukázalo, nielen dve Mečiarove vlády, ale aj dnešná Dzurindova, majú iné priority.
V marci 1994, už po hlasovaní v parlamente, ktoré z neho druhý raz urobilo expremiéra, predseda HZDS a jeho ministri „predali“ milión a pol akcií VSŽ spoločnosti Manager za dvadsať percent ich vtedajšej trhovej hodnoty. Išlo o operáciu, ktorá pripravila štát o miliardu korún. Podobným spôsobom „predala“ tretia Mečiarova vláda akcie VSŽ aj spoločnosti Hutník či Ferrimex.
Dzurindova vláda v roku 1999 urobila veľa pre sanáciu podniku a o rok neskôr zabezpečila pre podnik strategického investora. Náklady, ktoré pritom vynaložila, však prevýšili mieru, aká bola nevyhnutná. Spôsob, akým teraz predala akcie VSŽ z portfólia Transpetrolu, nezodpovedá ani jednej z hlavných priorít zodpovedne konajúcej vlády. Nepredala ich za cenu pre štát najvýhodnejšiu, predala ich burzovým hráčom, ktorým ide o rýchly zisk za každú cenu, a nie o rozvoj firmy, čím ohrozila nielen zamestnancov podniku, ale aj tisíce drobných akcionárov VSŽ. Išlo o predaj, ktorého charakter už mesiac pred ním správne odhadol prezident U. S. Steel John Goodish: „Akcie síce prejdú burzou, nebude to však verejný obchod, ale realizácia súkromnej dohody v pozadí.“ Vláda má spravovať veci verejné vo verejnom záujme, a nie podľa súkromnej dohody, nevýhodnej pre štát.
