Dej jej nemecko-švajčiarsko-českého projektu Keď starý otec miloval Ritu Hayworthovú sa odohráva v Bavorsku a hrajú v ňom väčšinou českí herci ako Vlastimil Brodský či Jan Hrušinský a slovenský Vlado Hajdu. Svoj prvý celovečerný film venovala svojmu detstvu a dobe okolo roku 1968. Predstavuje osudy rodiny českých emigrantov, z ktorých každý vníma novú situáciu inak. Tragikomédia sa stihla predstaviť aj na festivale v Saarbrückene, kde získala Cenu Maxa Ophülsa, a v Soči, odkiaľ si Švarcová odniesla Cenu medzinárodnej kritiky. Iva Švarcová ju predstavila aj na nedávnom Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava.

Koľko ste mali v roku 1968 rokov?

„Šesť a bolo mi veľmi smutno. Trvalo mi dlho, než som pochopila, že rodičia urobili dobre, že odišli.“

Ale vo filme sa práve rodičia chcú vrátiť. Ako to bolo?

„V skutočnosti to bolo oveľa horšie. Pamätám si, ako sme na spoločenskom rebríčku padali dolu. Pred odchodom sme sa mali relatívne dobre a naraz otec už nemohol pracovať ako inžinier. Problémy som nemala v škole, ale v rodinách, kam bolo veľmi ťažké sa dostať. Prvýkrát ma pozvali spolužiačky k sebe až po troch rokoch.“

Chcete búrať mýtus krásnej úspešnej emigrácie?

„Nie, vyrozprávať kus reality. Pamätám si prvú konferenciu, ktorú v deväťdesiatych rokoch usporiadala emigrácia. Cítili sme sa zrazu izolovaní. My sme predsa mali pocit, že sme niečo robili pre Československo, ale nikto sa o nás nezaujímal. Od tých čias mi bolo jasné, že niečo o tom vypovedať nebude také ľahké. Emigrácia bola oveľa komplikovanejšia. Aj preto som urobila tento film.“

Nemáte pocit, že v súčasnom filme zmizol príbeh?

„Samozrejme, že ten pocit mám. Vždy som nakrúcala filmy s príbehom. Tento film som chcela pôvodne urobiť ako absolventský, ale nakoniec som na to nemala peniaze a ani zrelosť. Preto som sa do neho pustila až vtedy, keď som mala za sebou viacero stredometrážnych filmov pre nemeckú televíziu, ktoré, mimochodom, získali niekoľko národných a medzinárodných cien.“

Ako sa rodil scenár?

„V tomto filme som chcela rozprávať o emigrácii nielen pre ľudí, ktorí ju zažili, ale aj pre ľudí, ktorí ju nezažili. Zaujímavé bolo, že som pôvodné dialógy písala v južných Čechách v nemčine a stále mi napadali iba české slová. Takže som cítila, že emócie sú české.“

Poznáte film Istvána Szabóa Stávka na ilúzie? Je tiež o emigrácii.

„Bohužiaľ, nikdy som ho nevidela, ale vyrastala som v prostredí emigrácie, takže ju dokonale poznám.“

Aký bol váš starý otec?

„Do roku 1960 sedel v Jáchymove. Uväznili ho v štyridsiatom deviatom a v roku 1950 ho odsúdili na dvadsať rokov. Pamätám si ho ako starého človeka, ale mal len päťdesiat rokov. Zomrel po našej emigrácii.“

Miloval Ritu Hayworthovú?

„Samozrejme.“

Čo hovoril na film Wenders?

„Chcel, aby bol film v českom znení, ale nemecká televízia trvala na tom, že musí byť v nemčine.“

V Nemecku môžete pozorovať problém v komunikácii medzi východnými a západnými Nemcami. Je to niečo podobné ako komunikácia medzi emigrantmi a tými, čo zostali v Československu. Cítite to tak?

„Presne tak to funguje. Niečo poviem alebo niečomu načúvam, ale je to inak mienené, než predpokladám. V Nemecku sa nikdy nechcelo hovoriť o emigrácii. V tom východnom to bolo tabu ešte nedávno, v západnej časti počas vojny. Emigranti boli vždy zradcami, ktorí tam tých ostatných nechali.“

Na čo sa teraz chystáte?

„Zaujímajú ma celkom obyčajní ľudia, ktorí niečo dokázali. Chcela by som o nich urobiť celý cyklus. Filmy o ľudskosti. Viem, teraz je v móde nová technika, digitálna kamera. Aj vďaka tomu sa forma trošku zmení, ale mám pocit, že práve vďaka globalizácii či internetu vzrastá túžba vidieť niečo, čo bude iné.“

Aké iné?

„Pomalšie.“

Autor: ALEŠ BŘEZINA, Toronto