Čím sa môžu porovnávať s členmi britskej monarchie, kráľovnou Alžbetou, princom Charlesom či jeho synom Williamom?

A v čom boli okrem talentu rovnakí Leonardo da Vinci a Pablo Picasso?

Všetci boli alebo sú ľavákmi.

Rovnako ako napríklad hviezdy tenisového neba Monika Selešová, Martina Navrátilová a Goran Ivaniševič, rovnako ako herecké megastar Charlie Chaplin, Brad Pitt, Robert Redford či Robert de Niro.

Svoje výpočty zapisoval na papier ľavou rukou Albert Einstein, noty Wolfgang Amadeus Mozart a ľavákom je aj najbohatší muž planéty Bill Gates.

Tri z teórií ľavorukosti

To, či niekto používa častejšie pravú, alebo ľavú ruku, možno zistiť podľa tvaru a dĺžky ramena.

Dôvod tejto vrodenej dispozície však nie je dodnes známy, existuje viacero teórií.

Jedna skupina vedcov hovorí, že na to môže vplývať infekcia matky a hladina jej testosterónu v čase tehotenstva, vplyv vonkajšieho prostredia, vrodená dispozícia, ale aj faktor modernej doby, akým je vyšetrenie ultrazvukom.

Iní odborníci sa domnievajú, že pomer ľavákov a pravákov sa menil v prospech pravákov aj na základe primitívnych astronomických poznatkov, starodávnych mýtov a náboženstiev.

Ďalšia teória hľadá vysvetlenie vo fungovaní mozgu – pravá polovica umožňuje predstavivosť v priestore, rozoznávanie melódií, vnímanie a spracovanie obrazov a zároveň riadi ľavú polovicu tela, a teda aj ľavú ruku, ľavá polovica mozgu riadi pravú polovicu tela a pravú ruku, umožňuje počítanie a je sídlom rečových schopností.

Dôsledky „prevýchovy“ ľavákov

Dnes už je preukázané, že pre harmonický rozvoj všetkých ľudských činností je dôležitá správna spolupráca oboch mozgových hemisfér. To, či je dominantná ľavá, alebo pravá, však neznamená ani psychickú, ani fyzickú abnormalitu. Ide len o výmysel ľudí, čo neznášali odlišnosti – krikľavým príkladom boli aj socialistickí učitelia.

Pod tlakom a možno aj z presvedčenia prevychovávali ľavákov, čím im spôsobovali vážne psychické aj fyzické traumy, ktorých dôsledkom bolo aj škúlenie, zajakávanie sa, problémy so sluchom, nepozornosť.

U týchto detí sa začala prejavovať bojazlivosť, nerozhodnosť, uzatvorenosť, trucovanie a odmietanie spolupráce. Mali nezvládateľné výbuchy zlosti, zúrivosti a agresivity, trpeli ľahostajnosťou, plačom, mohli sa u nich prejaviť znaky dyslexie.

Ako to vyzerá v praxi

Jedným z najkrikľavejších príkladov diskriminácie ľavákov bolo donedávna aj to, že adepti na zubárčinu museli už v prihláškach na školu potvrdzovať, že sú pravákmi. Pre ľavákov sa totiž niektoré nástroje zubnej ambulancie vôbec nevyrábali.

Len pre pravú ruku sa vyrábala napríklad aj škrabka na zemiaky, jemnejšiu a náročnejšiu obsluhu klasického telefónu môžete vykonávať takisto len pravou rukou. Z predpokladu pravorukosti vychádzajú aj pravidlá stolovania či vykonávanie chirurgických činností.

Možno aj preto pri britskom vidieckom kráľovskom sídle Windsor vzniklo niekoľko špecializovaných obchodov pre ľavákov – sú nimi až traja členovia kráľovskej rodiny. Paradoxom je, samozrejme, to, že sa tieto obchody stali turistickou atrakciou.

Špecializovaná predajňa pre ľavákov existuje aj v londýnskej štvrti Soho, ktorú každý týždeň navštívi viac ako šesťsto zákazníkov. K najpredávanejším artiklom patria nožnice, nože, plniace perá, lyžice, príbory, vývrtky, ktoré sa otáčajú opačne, záhradnícke náradie, murárska kelňa, videokazety pre rodičov a učiteľov detí – ľavákov s radami a názornými ukážkami.

A ako je to u nás?

Ak máte šťastie, v obchodoch natrafíte len na príručky pletenia, nožík na čistenie zeleniny a občas na nožnice – dovezené z cudziny.

Viete, kto je vo vašom okolí ľavákom?

Podľa historikov bol pomer medzi pravákmi a ľavákmi rovnaký už v dobe kamennej, čo pretrváva dodnes. Lekári vám potvrdia, že na svet prichádza stále päťdesiat percent pravákov i ľavákov. Spomeniete si však narýchlo na nejakého ľaváka zo svojho okolia?

Zrejme nie. V dospelej populácii je ľudí s dominantnou ľavou rukou len tretina. Prečo?

Odpoveď je jednoduchá i hrôzostrašná zároveň.

Rodičia, škola, inštitúcie tú zvyšnú časť päťdesiatich percent preúčaním na pravú ruku doživotne poznačili.

Čosi podobné zažili napríklad profesor Miroslav Kusý, poslankyňa parlamentu Marta Podhradská a vedúci ministerstva Daniel Lipšic.

Sú pritom protagonistami až troch rozdielnych generácií.