Obraciam sa na vás, lebo si už naozaj neviem poradiť. Našu dcéru sme zapísali na klavír, keď bola tretiačka na základnej škole. Po pár mesiacoch sa ukázalo, že na hodiny nechce chodiť. My sme už práve kúpili väčší syntetizátor, ktorý mohla využívať ako klavír. Stále sme dúfali, že Janku to začne baviť. Bolo nám ľúto nechať to len tak, lebo má dobrý sluch a okrem klavíra a výtvarnej nechodí na žiadne krúžky. Cvičenie doma so mnou však stále sprevádzali slzy, odpor a podráždenie. Napokon sme po konzultácii s učiteľkou Janku odhlásili. Po roku a pol pauzy ju manžel na klavír opäť prihlásil, tentoraz k učiteľovi. Začali sme znova. Pri cvičení som už bola trpezlivejšia a snažila sa všetko riešiť v pokoji, a aj keď nie vždy sa to darilo, Janka začala robiť mierne pokroky. Nechuť však ostala. Teraz je šiestačka, pred každou hodinou mi volá do práce a opakuje, že nenávidí klavír, že je tam nuda a nechce naň chodiť. Vždy ju presvedčím a nakoniec ide, ale vidím na nej, že z toho nič nemá. Teraz s ňou za klavírom nesedávam, lebo si myslím, že by to už mala zvládať sama. Zároveň si uvedomujem, že to nie je povinný predmet a nemusí naň chodiť, keď nechce. Manžel hovorí, že keby som s ňou cvičila, bolo by všetko v poriadku. Ja však tvrdím, že to situáciu nerieši. Ona v podstate nechce chodiť na žiadne krúžky. Mám ju ďalej presviedčať, alebo ju mám učiť iba ja doma? Neviem však, ako by to dopadlo. Chodila som na klavír, ale nie som učiteľka. Ak sa na to teraz vykašle, nebude v budúcnosti ľutovať? Jana

Milá Jana,

po prvom prečítaní vášho listu som mal chuť napísať vám stručne a jednoznačne svoj názor: nie je dobré nútiť ľudí do niečoho! Tobôž nie do niečoho, čo ich nebaví! A tobôž nie dieťa! Nielen preto, že dieťa sa ťažšie ubráni dospeláckemu naliehaniu - ten dospelý je predsa vlastný rodič! - ale najmä preto, že deti majú v sebe prirodzenú túžbu učiť sa, poznávať nové veci. A dospelí túto vrodenú tendenciu často potláčajú a deformujú napríklad nejakým nútením. Pritom stačí vytvárať také podmienky, aby sa táto tendencia mohla slobodne rozvíjať.

Potom som si uvedomil, že sa vo mne ozvali aj moje skúsenosti z detstva: mňa mama tiež nútila chodiť na klavír. Nič z toho nebolo. Jednak si tým moja dobrá mama snažila splniť svoj vlastný neuskutočnený sen, a to vŕzgalo - nebola to moja túžba. A potom, nemám bohvieaký hudobný sluch. Dnes dokážem pochopiť, na čo to bolo dobré, ale ľutujem, že som nešiel za tým, čo ma viac bavilo a nerozvíjal som to, na čo som mal očividne väčší talent - tanec.

Okrem toho dnes veľmi dobre viem (veď mám tiež deti), že na to, aby sa dieťa chytilo a začalo niečo v sebe a vo svete cieľavedome rozvíjať, treba zo strany rodiča veľa, veľa trpezlivosti. A nie vždy je to napokon práve ten smer, ktorý rodičia považujú za vhodný alebo správny.

A tiež som si spomenul na prípady úspešných ľudí, ktorých rodičia v detstve do toho nútili. Práve v oblasti hudby ich je dosť. Šťastní možno ani neboli, ale v hudbe vynikli. Niekedy to teda naozaj vyzerá tak, že sa oplatí deti nútiť, pretože získajú návyk, naučia sa, čo je disciplína. Ak si zvyknú už v detstve tvrdo pracovať, v živote sa im to zíde, pretože úspech je z väčšej časti tvrdá drina.

Pri druhom čítaní vášho listu som si všimol, že je v ňom viac vecí a aj akási váhavosť: veď vy vlastne nie ste jednoznačne presvedčená, že Janku treba k tomu donútiť - a hotovo! Chcete to riešiť v pokoji - to znamená, že nechcete hádky a násilie. Čakáte, že to Janku začne baviť. Zrejme aj vy chcete podporovať Janku v jej vývine v súlade s ňou samou.

Ktovie, akú úlohu tu zohráva váš manžel? Píšete, že on ju opätovne prihlásil na klavír, že trvá na tom, aby ste spolu s ňou cvičili. Vyzerá to tak, že on je viac za nátlakové metódy. Je to tak, že on je vo vašej rodine zástancom tvrdej ruky a pevnej disciplíny pri výchove detí? Alebo je to len vonkajší prejav vašej vlastnej vnútornej dilemy, váhania medzi povoľným a tvrdým prístupom?

A ešte zopár drobností: Aj vy ste chodili na klavír. Aké to bolo pre vás? Tiež vás nútili, alebo to bolo radostné chodenie za niečím, čo vás bavilo?

Premýšľate, že budete Janku sama učiť. Viete, prečo existujú školy, kde naše deti učia cudzí ľudia? Pretože vlastní rodičia sa väčšinou neosvedčili v úlohe učiteľov. Takže vás varujem, ale neodhováram. Skúste to. Bude to v každom prípade spoločne strávený čas, a to sa cení.

A posledná vec: na záver si kladiete otázku, či to vaša dcéra nebude neskôr ľutovať. Nuž, možno bude - ale prečo sa tým trápite vy a teraz? Obávate sa, že by vám to mohla neskôr vyčítať? Alebo ide o to, že chcete byť dobrou matkou a nič nezanedbať?

V každom prípade: už ste urobili dosť preto, aby sa vaša dcéra zdravo vyvíjala a rozvíjala svoje nadanie. A urobíte preto ešte veľa, to som si istý. Veď Janka má len 12 rokov a vy sa budete určite ďalej snažiť. A raz príde ten moment, keď si poviete: tak, už som urobila pre teba dosť (aspoň v tomto smere) a ostatné je už na tebe, dcéra moja. Niežeby ste jej neboli ochotná pomôcť aj potom, ale hlavné ťažisko bude na nej. Lebo, zdá sa mi, takúto dilemu teraz v sebe riešite.

Držím vám palce.