FOTO - OLEG VOJTÍŠEK
Režisér a scenárista Rastislav Ballek otvoril v divadle Aréna zaprášenú skrinku, hoci vedel, že je v nej schovaný čert na pružinke. Kto pozná Ballekov štýl, nemohol od autorskej produkcie očakávať nijaký politický thriller. Hra o komplexných politických, spoločenských, cirkevných či vojenských aspektoch Tisovho pôsobenia len čaká na svoje napísanie.
Ballek sa neobrátil ani smerom k naturalistickému stvárneniu dramatických detailov Tisovho života i smrti. Akokoľvek môžu byť niektorí sklamaní, Ballek mal plné právo vybrať si z príbehu kontroverzného slovenského prezidenta momenty zodpovedajúce jeho umeleckému naturelu. Ballekovo riešenie je Tisovým neúspešným monológom so sebou samým, inscenovanou kázňou, akýmisi litániami k jeho viere.
V hre sú prakticky len dve postavy - Tiso a národ. Marián Labuda sa v tejto úlohe exhibične nepredvádza, skôr nás necháva poctivo precítiť jeden desivý i dojímavý, určite však poučný ľudský osud. Prednes Tisovej obhajobnej reči plnej "toho" či "tých vecí", ktoré sa "nedali prekaziť", je dokonalým dôkazom Labudovho hereckého majstrovstva.
Jeho milovaný národ má, naopak, dve výrazne odlíšené tváre - jednu nádherne spevavú, krojovanú i uniformovanú a druhú - vlastne nie, tí škodcovia, ktorí vlastnili také nekresťanské percento "slovenského" národného dôchodku, nemajú ani tváre. "Čo národu slovenskému patrí, z toho nikomu nič neprepustíme... urobili sme tak podľa príkazu Božieho," zostalo na večnosť zachované v denníku Slovák.
Ak sa niekomu - z môjho pohľadu celkom neoprávnene - zdalo, že portrét Hitlera v desivom katastrofickom filme Pád tretej ríše nie je dostatočne odstrašujúci, potom Ballekov obraz Tisa je ešte oveľa "otcovskejší". Od starostlivého bojovníka za triezvosť národa či sociálnu spravodlivosť sa k tézam o nutnosti "pretrhnutia židovskej reťaze" totiž posúvame celkom pozvoľne, bez dramatických strihov. Práve to však považujem za najgeniálnejšie na celej inscenačnej koncepcii, hoci o štruktúre a vzájomnom pomere vybraných úryvkov by sa určite dalo diskutovať.
Tiso v hre spomína príklad žaby-pesimistky, ktorá sa utopí v smotane, a žaby-optimistky, ktorá z nej urputným úsilím o záchranu ušľahá maslo. Žaba-flegmatička na rozdiel od nich je spolu s divákom natoľko upokojená politickými frázami, že si neuvedomí, ako ju v teplej vode uvarili.
Inscenácia prosto a účinne nazvaná Tiso je kultúrnym počinom, ak sa mám držať jej osviežujúco archaického jazyka. Scénografovi Jozefovi Cillerovi sa podarilo mierne zintímniť antidivadený priestor divadla, ba i zapojiť ho do hry. Hana Cigánová pridala prosté, pritom efektné kostýmové riešenie. Ako smutný vokál na pozadí impozantnej hudby Petra Grolla zaznieva v produkcii list rabína "slovutnému pánu prezidentovi" v mene "osemdesiattisíc nešťastníkov, čo sa chvejú o život svoj a svojich najdrahších".
Nariadenie o právnom postavení Židov zo septembra 1941 uverejnené v bulletine je tým najvýrečnejším doslovom k produkcii - pre všetkých, ktorí by si chceli niečo či niekoho idealizovať.
Divadlo Aréna Bratislava l Tiso l Scenár a réžia: Rastislav Ballek l Dramaturgia: Martin Kubran l Hudba: Peter Groll l Scéna: Jozef Ciller l Kostýmy: Hana Cigánová l Hrajú: Marián Labuda, Elo Romančík (hlas), Martin Hronský a študenti Bratislavského štátneho konzervatória l Premiéra: 14. apríla
