Szojka tvrdí, že agentom nebol a v tomto duchu má aj rozsudok Mestského súdu v Bratislave z roku 1994. Jeho meno je ale naďalej v zoznamoch, ktoré zverejnil Ústav pamäti národa.
Čo robil?
"Je pravda, že v tom čase ma nepravidelne navštevoval príslušník ŠtB," hovoril Szojka pred súdom. Eštebák mu vraj nikdy nepovedal, kde pracuje, ale všetci v práci vedeli, že je eštebák. "Zaujímal sa o výjazdy pracovníkov správy východnej dráhy do zahraničia, nikdy však nebola reč o konkrétnych osobách, pokiaľ ide o ich politické zmýšľanie." Szojka vraj hovoril príslušníkovi ŠtB len to, čo všetci vedeli a o spolupráci reč nebola.
V roku 1989 Szojka postúpil na generálneho zástupcu dráh v Budapešti. "Z titulu svojej funkcie som odovzdával straníckej skupine na veľvyslanectve písomné správy o činnosti zastupiteľstva." Správy sa vraj väčšinou týkali vzťahov medzi našimi a maďarskými železnicami. Szojka bol ochotný správy predložiť aj súdu, dnes tvrdí, že ich už nemá. V Budapešti sa vraj tiež so žiadnymi eštebákmi nestretával.
Spis
Szojka bol podľa záznamov od roku 1983 kandidátom tajnej spolupráce, o rok neskôr ho už ŠtB viedla ako agenta, spis bol uložený do archívu v januári 1990. Denník SME spis zatiaľ k dispozícii nemá, Szojka si ho vyžiadal len nedávno. Súd sa s ním však oboznamoval. Podľa jeho dokumentov spis obsahuje správu o získaní na spoluprácu.
K viazaciemu aktu údajne došlo 16. júna 1984 v prístave. Vykonal ho referent nadporučík Rudolf Uhrík za prítomnosti náčelníka oddelenia kapitána Pavla Šimonoviča. V správe je napísané, že Szojka súhlasí so spoluprácou. V spise je aj jeho údajné vlastnoručné vyhlásenie.
Szojka odmieta, že by išlo o jeho písmo, nikdy vraj nebol ani v prístave.
Dokazovanie
Mestský súd si predvolal Uhríka a Šimonoviča. Uhrík vypovedal, že sa so Szojkom v práci stretával a hovoril s ním o "problematike utajovaných skutočností". Nikdy mu vraj neponúkol spoluprácu s ŠtB a viazací akt so Szojkom nerobil. Na otázku súdu, či správa, ktorú o akte napísal, bola vyfabrikovaná, odpovedal: "Nebudem sa vyjadrovať k tomu, či som si obsah tejto správy o získaní k spolupráci vymyslel."
Jeho nadriadený Šimonovič potom povedal, že "sa stávalo, že orgán ŠtB napísal vyhlásenie o spolupráci namiesto osoby, o ktorú išlo" a občas si ju aj vymyslel. ŠtB vraj tlačili štatistiky, "aby sme získavali spolupracovníkov ŠtB". Šimonovič povedal, že ak je v správe zo Szojkovho prípadu napísané, že to bolo za jeho prítomnosti, tak je to "bluf". Szojkovi sa ospravedlnil.
Súdu to na rozhodnutie stačilo.
Ústav pamäti: Súd to odflákol
Ústav pamäti národa zverejnil Szojkovo meno znovu, lebo zákon mu prikazuje zverejniť celé archívne registre zväzkov.
Miroslav Lehký z ústavu o Szojkovom prípade povedal, že súd vôbec nepreskúmal vec tak, ako mal, a spoľahol sa len na výpovede dvoch príslušníkov ŠtB. Súd si podľa neho vôbec nepredvolal znalca, ktorý by posúdil, či písmo naozaj nepatrí Szojkovi, ani si neoveril, kto napísal vyhlásenie o spolupráci, ak to nebol Szojka, Uhrík ani Šimonovič.
Súd tiež podľa neho neskúmal ani to, či naozaj eštebákov štatistiky tlačili do "vyrábania" agentov.
"Túto prax by bolo treba overiť napríklad u nadriadených," povedal Lehký.
Čo hovoria dnes
Šimonovič pracoval v SIS chvíľu aj po revolúcii, žije v Modre. K prípadu sa vôbec nechcel vyjadriť. "Ani vtedy, ani teraz ma nezbavili mlčanlivosti." Na súde však svedčil. "Sudca na mňa vyvíjal nátlak. Nechcel som ísť do sporu so sudcom," hovorí.
Podrobnosti nechcel povedať. "Prečo sa chcete vracať do minulosti? Vediem iný život, dobrovoľne som odišiel zo štátnych služieb. Nechcem sa k tomu vracať, len sa krivdí a všetko sa obracia proti nám."
Uhrík žije v Bratislave, ale po tom ako sme sa predstavili, zložil telefón a viac ho nedvíhal.
