li, v meste vládol chaos a rabovanie. A nikto nevedel, či je horší Hitler, alebo Stalin. Rozhodujúca bitka o Viedeň napriek tomu trvala osem dní. Až potom si Červená armáda rakúsku metropolu definitívne pripísala na zoznam miest pod svojou nadvládou. Bolo to 13. apríla 1945, pred 60 rokmi.
Ku koncu vojny si už ani Rakúšania nerobili ilúzie, že Hitler môže vyhrať. Evan Burr Bukey v knihe Hitlerovo Rakúsko tvrdí, že rakúske úrady zaznamenávali čoraz viac protihitlerovských vyhlásení.
Strach zo Sovietov bol však väčší. Roky protikomunistickej propagandy a hrôzostrašné príbehy o zverstvách sovietskych vojakov urobili svoje. Rakúšania sa báli, čo ich čaká. Aj preto sa žiadny veľký odpor neorganizoval.
Obyčajní Viedenčania mali celkom iné starosti. Nálety spojencov sa ku koncu vojny stupňovali. Vyše 20-tisíc ľudí zabili a tí, ktorí prežili, živorili. Chýbalo uhlie, plyn i elektrina. Bieloruská kňažná Mária Vasilčiková, ktorá pracovala vo Viedni ako dobrovoľníčka Červeného kríža, zistila, že "električky, ktoré sú v meste posledným fungujúcim druhom hromadnej dopravy, chodia zrejme len na poludnie". Všimla si tiež, že každý deň sa v železničnom tuneli pod türkenschanzkým parkom tiesni viac ako 80-tisíc ľudí, ktorí tu hľadajú úkryt pred bombami.
Krátko pred koncom vojny nebola vo Viedni nálada ani na protifašistický odpor, ani na zúrivú obranu pred Červenou armádou. Preto nasadili Nemci svoje najtvrdšie zbrane - teror a propagandu. Z Viedne chceli urobiť poslednú obrannú pevnosť, ktorá by na seba sústredila sily nepriateľa a poskytla nacistom čas, ktorý im tak zúfalo chýbal. K domácim sa správali hrubo, aby potlačili akúkoľvek chuť na povstanie. Zabíjali bez súdov, ľudí strieľali alebo vešali priamo na ulici. Noviny však písali o "fanatickej odhodlanosti celého národa".
V čase, keď Červená armáda stála na predmestiach Viedne, vyšiel denník Kleine Wiener Kriegszeitung s titulkom Útok na Viedeň stroskotal. Viedenské vydanie denníka Völkischen Beobachter malo 7. apríla na prvej strane článok s názvom V znamení úspešnej obrany. To už boli sovietske vojská pri Südbahnhofe a blížili sa k centru mesta.
Sovieti vstúpili na rakúsku pôdu ako prví. Maršál Fjodor Tolbuchin prekročil na čele 3. ukrajinského frontu hranice na východe krajiny koncom marca. Predchádzala ho jeho povesť: dobyl Sofiu, Bukurešť a Belehrad.
Do Viedne najprv poslal zmierlivé vyhlásenie. Neprišli sme Rakúsko dobyť, ale oslobodiť spod nacistickej armády, vyhlásil. Sovieti sa snažili vyvolať povstanie, ktoré by im pomohlo rýchlejšie zvíťaziť.
Pokusy boli. Major Karl Szokoll sa so skupinou dôstojníkov usiloval donútiť nacistov, aby mesto vydali bez boja. Skôr než sa mohla "operácia Radetzky" uskutočniť, niekto ich prezradil. Ešte v ten deň väčšinu z nich popravili. Major Szokoll ušiel a zomrel minulý rok vo Viedni ako hrdina protinacistického odboja.
Výsledkom boli tvrdé boje, ktoré v uliciach Viedne trvali osem dní. Všade vládol chaos a rabovanie. Zvyšky mesta, ktoré nezničili bomby, pustošil oheň. Požiarnikov povolali brániť mesto a ľudia nemali čím hasiť.
Oheň zničil aj symbol Viedne - Stefansdom. Mnoho rakúskych nacistov spáchalo v tých dňoch samovraždu, v Hornom Rakúsku ich vraj bolo päťsto. Hitler sa však nevzdával. Ešte 10. apríla v Berlíne vyhlásil, že mesto treba dobyť späť. Tento rozkaz už nemal kto vykonať. Dňa 13. apríla o 14.00 vyhlásila Červená armáda skončenie bojov. Sovieti stratili 18-tisíc vojakov, nemecký wehrmacht prišiel o 19-tisíc mužov.
"Civilné obyvateľstvo sa s nami rýchlo spriatelilo," napísal vtedy domov sovietsky vojak Vladimir Bibal. "Stále nám vysvetľovali, že Rakúsko bolo donútené bojovať na nemeckej strane."
To si dlhé roky opakovali mnohí Rakúšania, hoci pravda bola iná. Najlepšie opísal povojnové pocity ľudí dočasný prezident Karl Renner, ktorý sa postavil na čelo Druhej rakúskej republiky. "Neostáva nám nič iné, iba sa idey anšlusu vzdať, hoci pre mnohých to azda bude ťažké."
Zajtra - cár Boris Godunov
