Pätnásťročný Karol sedí za stolom tvárou k svoju vychovávateľovi a pomaly skladá kartičky s rôznymi obrázkami k sebe. Jablko k jablku, hrušku k hruške. Ide mu to celkom dobre. Karol je jedno z jedenástich detí, ktoré navštevujú Evanjelickú internátnu školu pre hlucho-slepé deti v Červenici, malej dedine ležiacej asi 30 kilometrov od Prešova na východnom Slovensku. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je hlucho-slepota najťažším zdravotným postihnutím.

Na rozdiel od niektorých iných detí má Karol ešte zachované zvyšky zraku i sluchu. Školu navštevuje už osem rokov a na komunikáciu s okolím používa obrázky a symboly, čo u podobne ťažko postihnutých ľudí patrí k najvyšším formám komunikácie. Duševne je však na úrovni asi päťročného dieťaťa.

"Je príkladom toho, že i deti s ťažkým poškodením zraku a sluchu, ku ktorému sa často pripája ďalšie mentálne a telesné postihnutie, možno vzdelávať," hovorí zástupkyňa riaditeľky školy Marta Ovadová. Dodáva, že ešte donedávna v spoločnosti prevládal opačný názor. O tieto sa po celý život sa starali ich rodičia. V horšom prípade končili v rôznych ústavoch, kde prežili celý život v zajatí ticha a tmy.

Škola pre hlucho-slepé deti v Červenici vznikla z iniciatívy ministerstva školstva a Evanjelickej diakónie v roku 1992 ako jediné zariadenie svojho druhu na Slovensku. "Deti sa tu učia komunikovať a vynahradzovať si stratu zraku a sluchu rozvíjaním zmyslov, ktoré im zostali, hlavne hmatu, čuchu alebo chuti," hovorí Ovadová. V škole sú tri zmiešané triedy. V každej je jeden učiteľ a vychovávatelia, ktorí mu asistujú.

Osemročná Martinka je zrejme najsmelšia zo všetkých jedenástich tunajších detí. Akonáhle spozoruje rozruch za svojím chrbtom, vrhne sa k hosťovi, aby ho ohmatala. Má vážne poškodenie zraku, preto má snahu pritiahnuť si cudzinca čo najbližšie k tvári a dotknúť sa jeho vlasov, tváre či šiat, zatiaľ čo roztomilo gúľa postihnutými očami.

V škole sú aj dve deti s totálnym poškodením zraku a sluchu. Attila, ktorý pochádza z okolia Galanty, trpí navyše aj epileptickými záchvatmi. "Má najvážnejšie postihnutie z tých detí, ktoré tu máme," hovorí vychovávateľka Eva Lenorovičová. Attila je ťažký prípad. Uzatvára sa do seba a nechce komunikovať. "Keby zostal bez odbornej starostlivosti, mohol by sa uzavrieť celkom, pričom aj deti sa potom často uchyľujú k samopoškodzovaniu," vysvetľuje Ovadová, ktorá v Červenici, kde pôsobí od jej vzniku. (čtk)