Inscenoval hry klasikov, ale napríklad aj súčasníka Georgesa Pereca. K väčšiemu úspechu - v pozícii dramatika - ho doviedla hra Riaditelia uvedená v maličkom parížskom Théatre de Poche Montaparnasse v roku 2001. Spolu ju vraj videlo 150-tisíc divákov na sedemsto predstaveniach. Jej téma sa rieši skôr na stránkach novín či v príručkách personalistiky ako v divadle - kontrakty na zbrojárske dodávky, vnútropodnikové vzťahy, interné firemné pravidlá. Počas svojej návštevy Bratislavy pri príležitosti slovenskej premiéry Riaditeľov odpovedal aj na otázky SME.

Aký "terénny" prieskum ste si robili pred napísaním hry?

Mal som dojem, že nič, čo bolo napísané o veľkom biznise, nešlo do dôsledkov a nikdy sa to nedotýkalo reality do tej miery, aby sa ľudia, ktorí v takýchto podnikoch pracujú, mohli s hrou identifikovať. Divadelníci si však podľa mňa musia všímať všetky aspekty života, aby pracovníci podobných firiem prišli a povedali: áno, je to ono.

Boli na produkcii vašej hry aj nejakí vysokí biznismeni?

Postava Montparnassa má vo Francúzsku svoj konkrétny predobraz v zástupcovi reálnej firmy high-tech. On sám neprišiel, len jeho manželka. Tá však povedala, že hra je presná.

Téma zbraní hromadného ničenia je náchylná na zjednodušovanie, nemyslíte?

Nenapísal som hru o zbrojení, ale o zodpovednosti podnikateľov vo všeobecnosti. Výroba zbraní je len pozadie, na ktorom lepšie vidno to, čo som chcel povedať. Vybral som si zbrojárne, lebo poznám ľudí pracujúcich v tomto odvetví a aj preto, že ak niekto pracuje v takom citlivom priemysle, musí si ustavične dávať pozor na svoj imidž. Moja hra je aj o krehkosti vzťahov v podobnom podniku.

Prečo majú postavy mená podľa zastávok parížskeho metra?

Mená sú vo francúzštine automaticky nositeľom významu. Ak dáte meno židovské, africké, hneď to niečo znamená. Stanice metra dávajú hre istý rozprávkový rozmer. Ak píšete o niečom veľmi konkrétnom, potrebujete preklenúť banálny realizmus. Navyše, stanice metra navštevujú denne milióny ľudí, ich mená sú súčasťou kolektívnej pamäti, predstavujú už akési archetypy.

Vaša hra sa dotýka aj postavenia žien na vysokých miestach.

So ženami je ten problém, že sú kompetentnejšie ako muži. Nemajú však rovnaký status, musia si ho zakaždým znova a znova nárokovať.

Ktorú postavu ste si sám v hre zahrali?

Chateleta. Je to veľkorysý človek, matador, ktorý miluje všetkých, hlavne ženy, nakoniec sa zmieri aj s Odeónom. Odeón sa možno správa ľudskejšie a sympatickejšie, ale nie je to zasa taká vtipná postava.

Vaša hra je cielene schematická. Nechceli ste trochu improvizovať, nechať niečo aj na náhodu?

Ja predovšetkým hľadám témy, o ktorých sa ešte nehovorilo - tabu ako samovražda v takomto podniku. Sú to možno banálne veci, ale autori, ktorí niečo podobné riešili, v hrách zámerne odchádzali od problémov. Výsledok potom nekorešpondoval s tým, čím ľudia žijú. Ja nechcem odbiehať od témy.

Čo sa zmenilo, keď ste dostali prestížnu Moličrovu cenu?

Vnútorne nič, ale zmenil sa pohľad iných na mňa. Sú dnes k mojej tvorbe pozornejší.

Čo máte na súčasnom divadle rád?

Že je eklektické, že nemá striktné pravidlá. Možno je to len zmes zlej hudby a zlého výtvarna. Dokopy je však divadlo zlé len vtedy, ak nudí.

Vedeli by ste si svoju hru predstaviť ako hollywoodsky film?

Prečo nie? Veľa filmov bolo už na tieto témy nakrútených. Rozdiel medzi divadlom a filmom je však vo vzťahu medzi slovom a tým, čo sa deje za ním. Divadlo je skrinka, skratka, ktorá má svoje zákony. V divadle dávam prednosť slovu. Čo sa týka obrazu, film už divadlo veľmi účinne nahradil.