V nedeľu vás v Bratislave vyhlásili za hviezdu zápasu, v ktorom hralo päť hviezd NHL - Višňovský, Šatan, Zedník, Handzuš, Országh, navyše dôstojnú rolu v NHL odohral aj Cíger. Ako ste to prežívali?

Mal som od silných pocitov husiu kožu. Také play off som ešte nezažil a v hokeji som prežil toho naozaj dosť. Myslel som aj na spomínaných českých predchodcov v bránke. Radek Biegl býva v Pardubiciach kúsok odo mňa. Netušil som, že na sklonku kariéry sa niečoho takého dožijem. K absolútnemu šťastiu mi chýba ešte jeden víťazný zápas.

Váš príchod do Slovana komentoval istý odborník - bývalý brankár - narážkou na váš vek. Že to sa mohol do výstroja obliecť aj on sám (má 57 rokov). Čo mu odkážete?

Že keď vás pobozká múza, ide to v každom veku. Mne sa to stalo v nedeľu a dúfam, že nie naposledy.

Registrovali ste z reproduktorov štadióna slová piesne Richarda Müllera: Štěstí je krásná věc, ktoré zaznievali po vašich zásahoch?

Až v tomto zápase som si uvedomil a ocenil aj iné pohotové reakcie hudobnej réžie. Vtipne vymyslené, šikovne to dotvára atmosféru. Hokej má byť o zábave.

Tréner Miloš Říha mal pri voľbe brankárov i preskupení útokov v play off šťastnú ruku. Budete v utorok vo Zvolene chytať?

Prisahám, že neviem. Už sme si s Paľom Rybárom zvykli, že je zbytočné klásť takúto otázku aj sebe.

V bránke vyzeráte, že sa hokejom bavíte, ako by nešlo o finále play off. Je to tak?

Som už strašne starý, tak mi nič iné neostáva, iba tešiť sa z každej peknej chvíle. ( smiech ). Chutí mi tá múdrosť o druhej mladosti. Pohodu čerpám najmä z toho, že som do Slovana prišiel a stále aj vystupujem ako dvojka. Relatívne tak nemám čo stratiť a dýcha sa mi ľahšie.

Vy môžete dobyť titul v meste, kde sa narodil brankár Ján Lašák, ktorý priviedol v nedeľu do hokejovej eufórie vaše rodné Pardubice. Ako vnímate tieto brankárske paradoxy?

Ako milú, zaujímavú hru života. Nejde v tom však hľadať nejakú zákonitosť. Okrem toho pri glorifikácii výkonov brankárov neprestanem tvrdiť, že sú vždy závislí od toho, ako im pomáhajú spoluhráči. Bez ich perfektnej defenzívnej činnosti by som ani ja nebol v nedeľu vyhlásený za hviezdu. To isté zrejme platí o Lašákovi. Pardubiciam titul žičím. Som v kontakte s kamarátmi. Hovorili mi, že útočníci Zlína boli po ťažkej semifinálovej sérii s Víktovicami takí vyšťavení, že pardubickí obrancovia korčuľovali rýchlejšie. Pardubice si zaslúžili titul.

Predchádzajúci titul Pardubíc ste oslavovali aj vy v roku 1989 na trenčianskom ľade, kde ste zavŕšili federálnu finálovú sériu 3:1 na zápasy. Vtedy v trenčianskom prvom dueli Haška prekonal aj mladý Zdeno Cíger, ktorý začínal v Dukle pri centrovi Vladimírovi Růžičkovi. Spomínate na to so Zdenom?

Počujem to prvýkrát, ale je to milé. Dobre si však pamätám na Láďu Růžičku. Ako vojak základnej služby mal pod prilbou prepašovaný malý blonďavý vrkôčik. Pardubice mali vtedy silný tím, pred brankárom Haškom dávali góly Janecký, Šejba, Jiroutek, Čech, Musil. Odvtedy som titul neoslavoval, je načase. Možno mi je to súdené na súperovom ľade. Pred šestnástimi rokmi v Trenčíne, teraz v Lašákovom rodisku.