Český prezident Václav Klaus šikovne využíva vládnu krízu na to, aby sa stal aktívnym hráčom a rozširoval svoje právomoci. Tie sú veľmi obmedzené a hlave štátu predpisujú skôr reprezentatívnu funkciu. Prezidentove možnosti však výrazne vzrastajú v čase vládnej krízy a tá je u našich susedov minimálne od minulého leta, keď odstúpil predchádzajúci premiér Vladimír Špidla.

Klaus doteraz neurobil nič, čo by mu ústava priamo nedovoľovala. Využíva však, že jeho právomoci nie sú vždy presne definované.

Podľa ústavy je napríklad prezident povinný prijať demisiu ministrov predloženú premiérom a predpokladá sa, že tak urobí bez akýchkoľvek podmienok vo veľmi krátkom čase. Nie je však priamo povedané, dokedy to musí urobiť. Klaus môže teoreticky prijatie demisie preťahovať až do budúcich volieb. Má tým na premiéra Stanislava Grossa účinnú páku, ktorú neváha využívať.

Prezident demisiu troch ľudoveckých ministrov pred dvoma týždňami síce prevzal, ale oficiálne neprijal, takže tí zostávajú vo funkciách.

Gross je proti tomu v podstate bezmocný. K zmene postoja by prezidenta mohol prinútiť iba ústavný súd, ale ten tiež nie je známy práve rýchlym rozhodovaním.

Prijatie demisie Klaus podmienil tým, že nová, podľa vtedajších predpokladov ešte Grossova vláda požiada parlament o dôveru. Grossa tak Klaus dostal do pasce. Dôveru parlamentu môže získať iba tak, ak sa dohodne so svojimi doterajšími koaličnými partnermi. Alebo sa dohodne s komunistami, ktorí ho musia priamo a jasne podporiť. V tom prípade by ho však opustila aj časť vlastnej strany.

Klaus Grossovu situáciu na druhej strane uľahčil verejným sľubom, že zostavením novej vlády opäť poverí sociálnu demokraciu a nebude krajinu hnať do predčasných volieb. Takto mohol vzniknúť nápad zostavenia akejsi poloúradníckej vlády na báze doterajšej koalície, ale bez straníckych lídrov , o ktorej sa dnes bude opäť rokovať.

Prezidentovi dnes české médiá a politológovia ani tak nevyčítajú, čo robí, ale to, že pri svojom nástupe hovoril, že to robiť nebude. Klaus nastupoval so sľubom, že nebude aktivistickým prezidentom, akým bol jeho predchodca Václav Havel, ktorý tiež rád zasahoval do vnútornej politiky. Iná vec je, že tento sľub už vtedy nikto, kto Klausa trochu poznal, nemohol brať vážne.