"Takáto prevádzka bola na Slovensku jedinou, kým v Čechách ich bolo asi desať. Pri páse som stál niekoľko rokov a vymieňal podrážky, podpätky či vnútorné pätičky. Oprava ťažkej vojenskej obuvi je kumšt," hovorí obuvník. Od pásu odišiel na pozíciu majstra a viedol vyše desať obuvníkov v dielni. Keď starí vymierali, hľadal nové sily, o ktoré bola v osemdesiatych rokoch núdza. Vyriešil to tak, že zapracovával i nevyučených.

"Vôbec mi nenapadlo, že by som raz zostal bez práce. Stalo sa to z večera do rána. Armáda rozhodla o zrušení pracoviska a ani petícia to nezmenila," spomína.

Mal vtedy 51 rokov, najhorší vek na hľadanie nového zamestnania. Pre vek ho na úrade práce zaradili do znevýhodnenej skupiny nezamestnaných. "Z môjho života sa na deväť mesiacov vytratila duševná pohoda a cítil som sa byť nepotrebný," spomína. Na úrade práce ho posmelili do podnikania. Rozhodnutie bolo ľahšie, keď si uvedomil, že jeho obuvnícki "učni" majú už dávno svoju živnosť.

Požiadal o finančnú injekciu v podobe nenávratného príspevku. Uspel a kúpil si rozťahovač obuvi, nitovacie zariadenie, pribíjač podpätkov. Poskytli mu aj školenie o učtovníctve a daňových povinnostiach živnostníkov, ktoré mu uľahčilo prvé kroky. "Už rok stojím na vlastných nohách a hoci som rok skončil v mínuse, lepšie sa mi dýcha. Za prenájom priestorov v meste pýtajú veľa, topánky preto opravujem doma. Autom chodím po zákazky do okolitých dedín. Stále rozmýšľam, ako rozšíriť podnikanie," hovorí obuvník, ktorému občas donesú opraviť aj staré kanady.

(bej)