Dnes: Monika Gáliková, redaktorka prílohy Kariéra

Keď sme sa sťahovali z mesta na dedinu, kamarátka z Fiľakova, odchovaná zakáľačkami, sa vyzývavo usmievala: "To som teda zvedavá, ako budeš podrezávať sliepky a sviňu chovať!"

V rodinnom dome však bývame už osem rokov, zvieratá máme všade (už neviem koľkú zimu bojujeme neúspešne napríklad s myšami), ale hospodársky scenár sa doteraz nenaplnil - zvieratá zatiaľ nezarezávame a nejeme. Aj keď niekedy, bohužiaľ, umierajú. Nedávno nám umrela na leukémiu naša milá Brita, matka nespočetného davu tučných čiernohnedých šteniatok, a minulé leto aj žrebec Blister, ktorý k nám prišiel stráviť starobu. Blister bol anglický plnokrvník, hrdý dostihový kôň, ktorý takmer zvíťazil na Veľkej pardubickej. Neumrel však na starobu, otrávil sa nejakými bylinami. Umieranie to bolo kruté - váľal sa v bolestiach na dvorčeku v blate a my sme sa ho snažili o polnoci v búrke presvedčiť, aby vstal a prechádzal sa, lebo sme si mysleli, že má koliku a prechádzka mu uľaví. Keď sme ho na druhý deň vyviedli na prechádzku, nohy sa mu podlamovali a museli sme ho podopierať.

Z času na čas umrú, alebo sa stratia aj iné zvieratá - nášho anglického setra Amona (krásneho, ale hlúpeho ako lopata) pravdepodobne na jednom z jeho výletov zastrelili poľovníci. Nikdy sme už nevideli ani oranžového kocúra Chuana Antonia Pomaranča, ktorý sa urazil a odišiel do lesa, keď sme priniesli domov naše bábätko Lauru. Ale ktovie, možno žije niekde neďaleko, pretože kocúry sú nezávislé a nevyspytateľné osobnosti. Tak ako zmizol Pomaranč, zmizli aj jeho dvaja - synovia Inču-čuna a Winnetou. Tí sa však z času na čas prídu pozrieť, ako sa nám žije. Nechajú sa nakŕmiť, poškrabkať a odídu zase do lesa. Keď Indiáni oficiálne vyprázdnili priestor, adoptoval si nás zurvalec Bacil. Jedného dňa prišiel a začal robiť partnera našej bielo-čiernej mačičke László. Musel vybojovať už asi nejeden boj, pretože o László sa zaujímajú aj iní. No keďže kocúry z okolia siahli v bitke aj na jeho mužstvo, miláčik Frindolín (jeho jediný syn s mačkou László) je možno budúcim kráľom dvora.

Ďalšou významnou kapitolou nášho života sú sliepky. Slepačia odysea sa začala vtedy, keď môj muž kúpil sedem ročných nosníc vyradených z intenzívneho chovu. Keď sme ich vyťahovali z debničky, bol na ne dosť príšerný pohľad - kde tu pierko, kde tu krvavé ďobance. Vypustili sme ich na zarastený dvorček ku starému kurínu. Spomedzi lopúchových listov sa týčili ich vyziabnuté holé krky. Vyzeralo to ako v treťohorách, tak sme ich volali dinosaury. Niekoľko prvých dní znášali denne 10 až 14 vajec. Potom pochopili, že nie sú vo veľkovýrobe a prísun vajec sa znormalizoval. Ich dočasným šéfom sa stal biely kohút Artur McArtur. Artur sa zaradil medzi hrdinov nášho dvora - skončil ako rytier bez hlavy, keď pred susedovie bláznivým vlčiakom bránil svoje sliepky.

Ale sliepkam sa u nás žije, myslím, dobre. Umierajú zväčša na starobu. Jedna nám kedysi umrela pri hrdinskom pokuse vysedieť potomstvo - sadla si na vajcia, a pretože my sme nevedeli, že ju máme kŕmiť, sedela na nich, až kým neumrela. Správa o smrti statočnej matky-sliepky sa potom v kuríne zrejme šírila ústnym podaním, pretože trvalo štyri roky, kým sa na podobný hazard odhodlala ďalšia z jej kolegýň. Aj keď sme sa medzitým podučili, nedožila sa ani táto sliepočka svojho potomstva - túto hrdinskú matku zas takmer úplne vycicali roztoče. Aby sme zachránili aspoň deti, premiestnili sme vajíčka do kúpeľne pod žiarovku a takto sa nám podarilo vysedieť sedem kuriatok.

O sliepky sa stará môj muž: on im kupuje zrno, ony mu dávajú vajíčka. V zime im namontoval do kurína aj žiarovku, aby im bolo veselšie a neprestali znášať. Keď má voľno, namočí im starý chlieb do zvyškov polievky, potom si sadne na kôpku tehál oproti kurínu a pozoruje slepačie stolovanie. Myslím, že jeho rolu raz prevezme malá Laura. Ešte nemala ani tri roky, keď si podľa jeho vzoru pozorne umiestnila zadok na tehly a pozorovala ich krákoranie.