Čo vám ako prvé napadne, keď počujete slovo uniforma? Pravdepodobne armáda. Vojenský život vyžaduje jednotnosť. V Japonsku sú však nútení nosiť uniformu aj policajti, predavači, taxikári, úradníčky, sťahováci, poštári, študenti a mnohí ďalší. Aj žiaci chodia v rozličných uniformách celý dlhý čas štúdií.
Vzdelávací systém je v Japonsku rozdelený tak, že dieťa strávi dva-tri roky v predškolskom zariadení, potom šesť rokov navštevuje základnú školu (vo veku od 7 do 12 rokov), tri roky trvá nižšia stredná škola (13-15 rokov), tri roky vyššia stredná škola (16-18 rokov), štyri roky bakalárske štúdium na vysokej škole, ďalšie dva roky štúdia získanie magisterského titulu. Uniformy sú povinné na všetkých základných a nižších stredných školách, vo väčšine detských škôlok aj vyšších stredných školách. Každá škola má predpísané iné uniformy a študent ich musí nosiť každý deň.
Jeden typ školských uniforiem sa podobá na oblečenie americkej školskej mládeže (tmavomodré sako, na ňom znak školy, kravata, nohavice, sukňa), videl som podobné aj v jednej škole v bratislavskej Petržalke. Druhým typom je tradičná uniforma s námorníckymi prvkami (pochádza z Británie a prevzali sme ju v roku 1921). Dievčatá nosia sukňu, uniforma pre chlapcov vychádza z oficiálnej vojenskej uniformy éry Mejdži (1868-1912). Ja som chodil do školy, kde sa nosila takáto uniforma. Ako som ju len nenávidel! Golier na kabátci bol príliš tesný, ale rozopnúť si gombík bolo prísne zakázané. Všetky predpisy o správnom nosení uniformy obsahovala podrobná brožúra. Od nosenia ponožiek cez farby, čísla, použitý materiál. Sukňa mala prísne stanovenú dĺžku päť centimetrov pod kolená. Rovnako boli predpísané topánky, veľkosť školskej aktovky, dĺžka a farba vlasov, nechýbala kapitolka o kozmetike a nosení šperkov. Ak študenti reguly porušili, učitelia ich trestali. Pamätám si, ako veľmi sme sa báli kontroly dĺžky vlasov. Raz som mal ofinu, až mi vlasy zakrývali oči. Učiteľ ma vzal na balkón a na výstrahu mi pred všetkými ostrihal polovicu hlavy. Jedna spolužiačka sa narodila s kučeravými vlasmi, ale učiteľ jej neveril, až kým nepriniesla do školy fotografie z detstva a list od matky, ktorá potvrdila ich pravosť. Alebo iné dievča, ktoré malo vlasy prirodzene hnedé, upodozrieval učiteľ z farbenia. Nakoniec si ich sama radšej naozaj zafarbila na čierno, aby nevyčnievala z radu a predišla trestom.
Prečo boli učitelia takí prísni? Tvrdili, že ak je niekto schopný porušiť takéto jednoduché predpisy, môže neskôr porušiť aj zákon.
V súčasnosti je to už v Japonsku trochu voľnejšie, ale čudné a bezdôvodné regulácie celkom nevymizli. V týchto dňoch sa objavila v japonských novinách kauza istého slávneho bejzbalového hráča. Bývalý majiteľ tímu sa pred novinármi kriticky vyjadril na adresu jeho náušnice v uchu. Podľa spomínaného kritika vzniká obava, že ho budú ostatní hráči nasledovať.
Dnes mi to znie veľmi čudne. Veď ten hráč je tridsaťsedemročný dospelý muž. Môže si dať prepichnúť náušnicou, čo chce a kedy chce. Veď len koľko bábätiek na Slovensku má náušničky krátko po narodení! Na začiatku ma to prekvapilo. Aký priepastný je rozdiel medzi našimi dvoma krajinami. Tuším, prečo sú japonskí učitelia takí prísni! Boja sa, že keby zrazu prestali byť povinné rovnošaty, všetkým chlapcom by popadali ich moderné hiphopové podkasané nohavice. A myslím si, že by to bolo užitočné. Nech im spadnú. Pri výchove a vzdelávaní je dôležitejšie veriť v individualitu než len regulovať, vydávať príkazy, zákazy a nariadenia.
Autor: Masahiko
