Lyrika, bukolickosť, silná melódia - kľúčové slová, ktoré asi najviac rezonovali vo štvrtok v sále Slovenskej filharmónie v Bratislave. Dramaturgia ponúkla Husľový koncert e mol op. 64 od Felixa Mendelssohna-Bartholdyho, predohru Aotearoa od Douglasa Gordona Lilburna a 5. symfóniu od Ralpha Vaughana Williamsa.
Medzi Novozélanďanom Lilburnom a Angličanom Williamsom sú jasné prepojenia - Lilburn u Williamsa študoval a aj pod jeho vplyvom sa vydal na cestu hľadania národného idiómu a novej tradície hudby svojej krajiny. Zaradenie Lilburna nebolo náhodné - dirigent James Judd momentálne pôsobí ako šéf Novozélandského symfonického orchestra. V každom prípade "objavovanie" nového repertoáru je dnes v klasickej hudbe celosvetovým trendom.
Stradivárky, úžasná tónová kultúra, bravúrna technická disponovanosť, precízna intonácia a muzikalita - huslistka Karen Gomyo disponuje snáď všetkými atribútmi špičkovej interpretácie. Mladá Kanaďanka je však aj príkladom toho, kde asi ležia hranice medzi perfektnosťou a genialitou, medzi zázračnými deťmi a veľkými osobnosťami.
V krajine, kde už roky čakáme na mladého virtuóza, kde nefigurujú v abonentných koncertoch hviezdy prvej ligy, však vzrušujú aj takéto výkony. Zaujímavé bude počuť čoskoro Dalibora Karvaya.
Vrcholom koncertu bola 5. symfónia od Vaughana Williamsa. Napadlo mi, aké zradné sú niekedy školské "osnovy", keď redukujú dejiny hudby na tie "najväčšie" osobnosti. Že potom málo poznáme napríklad tvorbu skladateľa zakladateľského významu v anglickej hudbe 20. storočia. Hudbu krásnu, bytostne spätú s krajinou, s prírodou.
Vaughan Williams bol šťastný výber, ktorý filharmonici zvládli so cťou vďaka Jamesovi Juddovi. Ten je zaujímavou osobnosťou v portfóliu svetových dirigentov a do Reduty sa našťastie rád vracia.
Autor: ANDREA SEREČINOVÁ(Autorka je hudobná publicistka)
