Radošinské naivné divadlo sa už môže pochváliť nielen svojimi štyridsaťročnými odohranými, ale aj napísanými dejinami. Tak možno nazvať s trochou zveličenia knihu Stanislava Štepku Kronika komika 2, ktorej prvá časť vyšla pred dvoma rokmi a druhá pred pár týždňami (vyd. Ikar, Bratislava 2004, ilustrácie Svetozár Mydlo).
To zveličenie sa vzťahuje na žáner oboch kníh, kde Štepka vystupuje skôr ako svedok, aktér a pamätník než ako teatrológ-historik; navyše, dôraz je položený na textoch piatich hier, odohraných v rokoch 1971 - 1979, ku ktorým - podobne ako v prvom zväzku Kroniky komika - napísal úvodné komentáre sám ich autor, herec a vo väčšine prípadov aj režisér. A tak vznikla pestrá zmes dokumentov z obdobia, vrcholne nežičlivého nielen k repertoáru radošincov.
V knihe je uverejnená tragifraška Človečina, "správa o Báthoričke a jej tíme", Alžbeta Hrozná alebo Krw story, "správa o gýči podľa svedeckej výpovede Ferka Urbánka", Hrob lásky, Rozprávka o tom, ako žijeme, ak sme nepomreli, "správa o šťastí" a Slovenské tango, "hra na city alebo o citovom živote futbalového rozhodcu".
Už z názvov vyplýva, že Štepka tu siahol znovu po divácky dosť atraktívnych témach; no nebolo veľmi atraktívne visieť nejako nezávisle nad dobou a jej problémami a nezáväzne žartovať. Štepka to vedel, a preto každá jeho hra narazila na ideologických dozorcov, lebo narážala na otázky ľudskej ľahostajnosti, zloby, bezcitnosti. V Človečine sa to až hmýri všelijakými vtipne provokujúcimi výrokmi a táto hra mala svoje pestré osudy. Napríklad roku 1973 ju nakrútili pre Slovenskú televíziu, ale na svoje odvysielanie čakala tridsať rokov!
Štepka si poctivo zaznamenával všetky ťažkosti, ktoré sprevádzali divadelnú činnosť jeho súboru a uverejňuje ich aj s menami vtedajších horlivcov. Práve toto neznáme pozadie patrí k divadlu takisto ako jeho úspechy, ktoré v prípade Človečiny boli ohromujúce: hra dosiahla 344 repríz! A radošinci nemali stálu scénu, hrali raz tu, raz tam, čiže ani v technicky nie ideálnych podmienkach. Preto klobúk dolu aj pred tou ľudskou obetavosťou.
Súčasné čítanie Štepkových textov vrátane textov piesní potvrdzuje, že ich obľúbenosť nebola náhodná a doteraz nestratili nič zo svojho sviežeho humoru. Jeho hry neoplývajú zložitými vzťahmi postáv a rovnako niet v nich hlbších konfliktov, ktoré by viedli ku katastrofám alebo tragédiám. Štepka dosahuje komediálny účinok jednak iskrivými dialógmi, jednak ich štylizovanou primitívnosťou či prostorekosťou, čo sa stupňuje častým, niekde až pričastým používaním nárečia.
Aj zdanlivo hororové scény (povedzme v Alžbete Hroznej) zmierňuje posunom do polohy všednosti - Báthorička vystupuje v hre ako vedkyňa, výskumná pracovníčka v oblasti hematológie; sedemhlavý drak v Rozprávke ako netvor, ktorému toľko hláv lezie na nervy a pod. Štepka všade nachádza vtip; ešte aj tá manželská kríza v Slovenskom tangu vyznieva viac ako pletka než zápletka a stojí za zmienku, že autor nikde nezabŕdol do pornografie, hoci príležitostí mal viac ako dosť. Rád pracuje so slovnými hračkami a využíva ich funkčne, nie samoúčelne.
Kronika komika 2 zrejme neuzatvára Štepkovo komentované divadelné dielo, hoci už v prvej časti boli uverejnené všetky teatrologické údaje o autorovi i sezónach za roky 1963 - 2003. Bude to teda kronika diel zobraných či vybraných?
