i ho na americkú Grammy. Svoj záhadný svet kreslí, maľuje, animuje a filmuje. Vytvára sochy, plastiky a fotografuje. Pred pár týždňami získal Aurela za klip ku skladbe Jany Kirschner Na čiernom koni, možno aj vďaka tomu, že posledné dva roky sa popri pracovných povinnostiach v USA zdržiava aj v Bratislave, kde práve dokončil svoj prvý celovečerný film.

Čo naznačuje názov vášho nového filmu Beyond Invisible (Za neviditeľným)?
Je to vizuálna báseň o mysliteľovi, ktorý preniká do svojho vnútra a pýta sa, prečo ľudstvo nedokázalo udržať mier a harmóniu od stvorenia človeka. Prepája sa s astrálnym svetom a svetom minulosti. Hľadá odpoveď, prečo naši predkovia - prví ľudia, ktorých sme my všetci akýmsi genetickým kódom, spôsobili disharmóniu sveta. Cíti zodpovednosť za to, že je súčasťou zlých vecí, ktoré ľudstvo vytvorilo. Snaží sa uniknúť pred generáciami, ktoré boli určitým spôsobom tvorcami deštrukcie. Usiluje sa nájsť nový svet - vnútorný raj v sebe samotnom.
Podarí sa mu to?
Zistí, že sa svet nezmení - je taký, aký je. Príde však na to, že v momente, keď dokáže ľudstvu s temnými stránkami jeho histórie odpustiť, oslobodzuje sa. Objavuje vnútornú bránu duchovnosti, zabudnutý raj - prvú myšlienku, s ktorou bol človek stvorený, aby žil v harmónii.
Je to film o vás?
Veľakrát, keď pozerám historické dokumenty o vojnách, o tom, ako ľudí dokáže ovládnuť negatívna energia, o ktorej nevieme, odkiaľ vlastne pochádza, som z toho veľmi smutný. Snažím sa nájsť odpoveď na to, ako sa dá akceptovať náš svet a žiť v ňom.
Pochádzate z rodiny výtvarníkov - uvažovali ste vôbec niekedy o inej ceste hľadania týchto odpovedí, ako je umenie?
Chcel som byť kuchárom! (Smiech.) Ale keď vyrastáte v rodine, kde sú umelcami rodičia, starí rodičia, strýkovia aj tety, vstrebávate ich svet úplne prirodzene. Rodičia mi vraveli, že byť umelcom je ťažké. Nenútili ma, aby som sa ním stal. Keď som však videl animované Zemanove filmy a beatlesovskú Žltú ponorku, hneď som vedel, že film je moje médium.
Od prvej chvíle vám išlo o animáciu?
Túžil som experimentovať. Fascinovalo ma, že môžem rozhýbať nejakú hmotu a stať sa akýmsi malým stvoriteľom - že je v mojej moci dať život obrazu alebo myšlienke.
Vaši rodičia pochádzajú z Poľska. Čo ich priviedlo na Slovensko?
Narodili sa na slovensko-poľskom pomedzí. Necítia sa byť Poliakmi, sú to slovenskí Gorali. Starí rodičia mojej mamy sa po vojne rozhodli prísť na Slovensko. Otec študoval v Štiavnici a napokon v Prahe, a mama v Bratislave. Babka Alžbeta hovorila doma goralčinou, takže som asi Goral aj ja.
Čomu sa venovali vaši starkí?
Dedko Šebastián bol umelecký rezbár a z babky Alžbety sa stala ľudová maliarka až tu. Keď prišla do mesta, bolo jej veľmi smutno. Navyše, ochorela na reumu. Vtedy ju moja mama presvedčila, aby začala svoje myšlienky a spomienky na miesta, kde vyrastala, maľovať na sklo. Bola veľmi húževnatá a vytrvalá. Keď už mala ruky z reumy úplne skrútené, mama jej na ne pripevňovala štetce lepiacou páskou - maľovala až do posledného dňa.
Nemali ste ani dvadsať, keď ste so svojou o dva roky staršou sestrou Zuzanou emigrovali. Chceli ste sa vymaniť spod vplyvu rodičov?
Obaja sme už študovali v Prahe, bolo to skôr dobrodružstvo. Keď sa však človek vážne pozrel na to, ako bolo vtedy umenie deštruované režimom, keď sme videli, čo všetko podstupoval náš otec, ako jeho sochy rozstreľovali dynamitom, a všetky tie ideologické veci, čo mu robili, povedali sme si, že ak chceme v umení pokračovať, musíme odísť. Pre nás tu neexistovala možnosť slobodne dýchať.
Prečo ste si vybrali práve Ameriku?
V Taliansku bolo pekne, dlhý čas sme tam strávili v utečeneckom tábore. Stretli sme rôznych umelcov, napríklad Stana Dusíka, ktorý nám často hovoril, aby sme tam ostali. Keď sme však úspešne zvládli povinný pohovor, ktorý robili Američania pre nových imigrantov, mohli sme si vybrať medzi Aljaškou alebo Washingtonom D. C. A nás to stále ťahalo do New Yorku, tak sme sa predsa len rozhodli odísť do Washingtonu, ktorý bol k nemu blízko.
Aké boli vaše začiatky za oceánom?
Psychicky to bolo dosť depresívne. Najmä ten kultúrny a estetický šok. Ani reč sme poriadne nevedeli a museli sme sa vyrovnať s tým, že domov už nemôžeme prísť ani na návštevu. V tom čase však prisťahovalcom, ako sme boli my, Američania poskytovali na pár mesiacov podporu a jazykovú prípravu, a snažili sa nám nájsť prácu blízku tomu, čo sme vyštudovali. Nakoniec sme sa uchytili u istého Gréka, ktorý vo Washingtone reštauroval starú vlakovú stanicu. Asi tri roky sme robili zlatenia a maľovali obrovské, takmer 30 metrov vysoké steny.
Páčilo sa vám to?
Nebolo to zlé, len trochu veľa chemikálií. (Smiech.) Bolo to dosť nebezpečné, lebo sme museli po rebríkoch vyjsť úplne hore bez poistných pásov. Sestre sa na začiatku krútila hlava, ale potom si zvykla. Grék však vôbec nedbal o bezpečnosť ľudí, a tak sa tam aj nejakí zabili... Dosť nás tam využívali a zle platili, ale keď sme sa napokon presťahovali do New Yorku, kde Ivana Trumpová opravovala hotel Plaza, už nás považovali za odborníkov. Tak nejako sa to rozbehlo - reparovali sa staršie budovy. A hoci Američania to nazývali reštaurovaním, išlo len o obnovu a kopírovanie niečoho, čo vzniklo pred sto rokmi.
Čo bolo pre vás najväčším estetickým šokom?
Asi tie paničky v kožuchoch, čo kráčali po meste v teniskách a na hlavách mali natáčky. A tiež veľké americké babky, čo vozili oblečených malých psíkov v kočíkoch na prechádzku.
Stalo sa pre vás maľovanie únikom pred Amerikou?
Určite bolo protiobrannou reakciou. Na začiatku som robil experimentálne, pre iných nepochopiteľné filmy, ktoré vyjadrovali moje zmätené pocity voči novému okoliu, čo ma obklopovalo. No potom som zistil, že v Amerike je naozaj všetko. Začal som hľadať jej krajšiu estetiku, našiel som ju v múzeách a v okruhu ľudí, ktorí boli jej nositeľmi.
Bolo ťažké dostať sa k takým ľuďom?
Ani nie. Ak máte čo ponúknuť, stačí, ak stretnete jedného človeka, ktorý sa pohybuje v týchto kruhoch, a on vás hneď prepojí s ďalšími. Pozývajú vás na vernisáže a sú zvedaví na vašu prácu. Ak niekoho pozvete na svoju výstavu, dovedie ďalších. V New Yorku veľmi rýchlo vznikali priateľstvá. Keď urobíte niečo zaujímavé, ľudia vás podporia, chcú sa kamarátiť. Sú veľmi pozitívni a prajní. Neberú vás ako konkurenciu. Teda, pokiaľ nejde o nejaké super výnosné projekty.
Ani po tom, čo ste boli nominovaný na Grammy a dostali ste cenu MTV Award, vás nezačali považovať za nebezpečnú konkurenciu?
Jedine tí režiséri, čo boli v konkurze pri výbere scenára. Pokiaľ nie je veľa práce, občas to zaiskrí. Po siedmich rokoch od času, čo som nakrútil Kika (víťazný videoklip MTV Award), som spoznal režiséra, pôvodom Čecha, ktorý robil návrh na tento projekt zároveň so mnou, a ten tvrdil, že som mu vyfúkol robotu. Je to zvláštne, keď niekto tak dlho žije v tom, že ste mu v minulosti skrížili cestu...
Vám sa nestáva, že vám pred nosom vyfúknu prácu?
Jój, iste, ale beriem to zdravo. Za posledné dva roky som z 12 návrhov, ktoré sa mali uskutočniť, zrealizoval iba pár. Hovorím si, že je to skúsenosť, a čakám. Veľakrát sa mi stane, že už do schváleného projektu vstúpi niečo zvonku, čo ho znemožní. Naposledy, napríklad, nejaký šialenec na koncerte kapely, pre ktorú som mal nakrúcať, jedného z muzikantov zastrelil a druhého ťažko zranil.
Dá sa povedať, že si teraz v Bratislave užívate pokoj?
Pokoj asi nie, ale rodinné bezpečie určite. Sú tu naše babky, ktoré nám pomáhajú starať sa o Terezku. Mám viac času pracovať na svojich umeleckých veciach, popritom robím aj iné projekty. Neprestal som však prednášať na filmovej škole v Kalifornii, kde často cestujem a vyučujem rôzne filmové techniky. Hlavne pixiláciu, kde sa študenti na pohyboch vlastného tela usilujú pochopiť princíp animácie a jej časovania.
Ako ste sa to stihli naučiť vy?
Moja sestra chcela robiť filmy, rodičia jej kúpili ruskú kameru a ja som jej ju ukradol. Tak to vzniklo. Svoj prvý animovaný film Cesta do čiernej diery, kde som riešil, čím asi čierna diera pokračuje a čo je za ňou, som nakrútil, keď som mal pätnásť. Vymyslel som si tam vlastný svet.
Čím vás priťahuje mystika, ktorou sú známe vaše práce?
Veľa ľudí mi hovorí, že v mojich obrazoch a filmoch sú rôzne alchymistické prvky, ale ja to príliš neštudujem. Vyjavujú sa mi podvedomo, často ani neviem, prečo niečo urobím. Niekedy vzniknú naozaj zvláštne veci - napríklad, taká špirála z malých postavičiek v jednom mojom staršom filme. Keď som ju rozanimoval, postavy mali bežať dovnútra a strácať sa v centre špirály, ale niečo sa v strede špirály matematicky porušilo a špirála sa začala od stredu odvíjať navonok - vznikol zaujímavý protipohyb. Mnohých fascinovalo, ako som to urobil. Mysleli si, že to bolo veľmi komplikované, ale objavilo sa to samo - tak mysticky. (Smiech.)
Premýšľate o náhodách?
Aj keď náhody nie sú náhodami, sú pre mňa veľmi dôležité. Doteraz som robil na klasický film - v kamere som mal aj 20 - 30 expozícií - potom som si ho prevíjal späť, a dopredu, a keď som nejakú scénu predĺžil alebo podexponoval, odrazu sa vyjavila úžasná neočakávaná technická chyba, ktorá niekedy vylepšila to, čo som pôvodne zamýšľal. Teraz som prešiel na komputre, kde môžem s každým políčkom manipulovať a chybu hneď napraviť. S počítačom sa dajú robiť veci, ktoré vyzerajú fantasticky, ale chýbajú mi tam tie chyby, ktoré sa v kamere už opraviť nedajú a ostanú tam navždy, ako odtlačok prsta. Keď dokončím tento projekt, znovu sa vrátim ku klasickému filmu.
Mnohí animátori tvrdia, že dokonalosť počítačov skresľuje výpoveď a skutočnosť samotnú...
Myslím si, že naozaj netreba predávať klasické filmové kamery. Ono sa to vráti.
Vodíte svoju malú dcéru Terezku na počítačové americké rozprávky?
Občas s ňou idem, a trpím. Niekedy chce vidieť nejaký film aj dvakrát... Ale aj jej sa veľmi páči Žltá ponorka, z ktorej som kedysi odišiel úplne zhypnotizovaný. Niečo v tom filme naozaj je.
Oproti vám, z čoho vychádzajú vaši americkí študenti, a čo prinášajú?
Študenti sú tam z celej Ameriky. V Európe väčšina z nich nebola. Videl som veľa zaujímavých študentských prác, na druhej strane rovnako veľa slabých. Škola má však obrovskú knižnicu, kde si študenti môžu naštudovať množstvo skvelých európskych animátorov, napríklad takého Švankmajera poznajú všetci.
Keď ste taký mladý prišli do USA, neskúsili ste drogy?
Vôbec nie. Komické je, že keď moju prácu vidia iní, napríklad manažéri spevákov, ich prvá otázka je, čo beriem, na čom „frčím". Keď im odpoviem, že sem-tam na kávičke a pivku, myslia si, že žartujem. Keď sme sa pripravovali so sestrou na odchod, všetci nás drogami strašili, až som sa bál, ako zareagujem, keď sa s nimi stretnem. Vždy som sa však dokázal vtipne vyhovoriť. Zistil som, že mám vízie aj bez drog - dokážem si ich vytvoriť cez svoju fantáziu.
Zmenil sa váš život po oceneniach?
Vôbec nie, ale ocenenia sú dobré na to, že vás osloví viac ľudí. Po tom, čo som ich dostal, telefóny zvonili celý mesiac, nestíhal som prácu. A tu na Slovensku... zatiaľ nikto nevolal! (Smiech.) Je to asi tým, že tu na klipy nie sú peniaze. Už keď na ne treba vynaložiť 100-tisíc korún, je to priveľa. Niektoré klipy sa naozaj dajú nakrútiť za tri dni šikovne sa postrihajú, pustia sa nejaké efekty, a je to. Ale ja tie svoje robím aj dva mesiace, sú časovo veľmi náročné, a pri klasickom filmovom procese iba požičanie kamery na deň stojí okolo 25-isíc korún, nehovoriac o laboratóriách...
Ako teda vznikol klip Na čiernom koni?
Keď sa ma Šarkan (moderátor a frontman kapely Žena z Lesoparku) opýtal, či nechcem pre Janu niečo urobiť, práve som mal rozmaľovaného koňa, lebo som pre seba riešil jeho animáciu, keď cvála. A keď som počul muziku a text, v ktorom je les a noc, zistil som, že sa mi doň budú hodiť archívne zábery všelijakých stromov, ktoré som nakrúcal v Arizone a Kanade pre svoj vlastný film. Bola to krásna zhoda! Bral som to celé tak, že nejde o žiadnu náhodu.
Každú hudbu si dokážete okamžite premietnuť do obrazov?
Niekedy sa mi žiadne obrazy neobjavia, aj keď znie úžasná hudba. Podľa toho potom riešim, či som schopný pracovať s ňou, alebo nie.
Do krátkeho filmu Šaman, ktorý ste ukázali v Trenčianskych Tepliciach na Art Filme, ste si hudbu zložili sám. Vážne komponujete?
Sú to zatiaľ len experimenty, ale chcel by som sa hudbe venovať viac, lebo je úžasne abstraktná. Obraz je konkrétnejší, hoci aj ten dokáže veľakrát sprostredkovať univerzálny zážitok. Podarilo sa mi už nakrútiť jeden krátky film, ktorý si každý interpretoval po svojom. Do nového filmu som dal preto len málo hovoreného slova, lebo chcem, aby si v ňom každý našiel to svoje, čo ho osloví. Fascinuje ma, keď v mojej práci v nejakých podvedomých informáciách a symboloch ľudia nachádzajú pre seba niečo, čo mne samému nezišlo na um
Spolupracujete so svojou manželkou Jacqueline, ktorá je umelecká šperkárka?
Veľakrát sa stane, že mi v noci niečo napadne a som lenivý čakať do rána. Zobudím ju, a ideme do štúdia. Chcem to hneď vyskúšať. V mojich filmoch často hrá náš kocúr Kiko. Džeky je výborná trénerka a šije mu aj kostýmy.
Má vôbec možnosť pri vás fungovať ako umelkyňa?
Ale určite - stále kreslí a robí šperky. Je pravda, že odkedy máme Terezku, tak je toho menej, ale raz za čas urobí kolekciu šperkov a vtedy to odlejeme u otca v záhrade, kde máme malú zlievarničku. A svoje práce vystavuje a predáva v Santa Monice v Art to wear Gallery.
Pred siedmimi rokmi ste reprezentovali Slovensko na Bienále v Benátkach. Mnohí výtvarníci vám vtedy zazlievali, že ste si uzurpovali tento prestížny priestor len pre seba...
Vznikla z toho nepochopiteľná aférka. Chcel som si to celé vydiskutovať, ale keď som nedávno stretol osobu, ktorá o mne dávno písala nezmysly, ospravedlnila sa mi, že nemala pravdu ešte predtým, ako som jej stihol povedať, ako to vlastne bolo.
Ako to teda bolo?
Bol som vtedy dlho v USA a odrazu som dostal oficiálny list, či by som nechcel reprezentovať Slovensko na Bienále v Benátkach. Téma celého Bienále bola Minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Urobil som návrh, v ktorom som cez svoju inštaláciu chcel prezentovať výpoveď troch generácií umelcov našej rodiny. Ten mi okamžite schválili. Na začiatku som si všetko financoval sám, lebo peniaze zo Slovenska neprichádzali, a vtedy tu začali vychádzať články, kde ma obviňovali z toho, že robím akési čachre-machre. Chcel som to celé zrušiť, aj keď som už za vlastné peniaze nakúpil potrebné drahé technické vybavenie. Dostal som však ďalší oficiálny list s uisteniami, že všetko je v poriadku. A tak som v Benátkach urobil inštaláciu, kde som cez svoje videoprojekcie prepojil vývoj umenia svojich starých rodičov, našich rodičov a nás so sestrou - ich detí. Je smutné, že môj otec, ktorý je svojím umeleckým rukopisom najoriginálnejší umelec svojej doby, sa vtedy musel stretnúť so závisťou iba preto, že som použil aj jeho sochu na svoju videoinštalácii. V Benátkach sa však táto inštalácia veľmi páčila, a dokonca ju Taliani chceli odkúpiť, ale dozvedel som sa to až o dva roky neskôr. Skrátka, vládla tu istá disharmónia v informáciách. Ľudia mi vraveli, že si to všetko nemám všímať, že je to také naše Slovensko.
Čo je za tým, keď sa povie „také naše Slovensko"?
Voľakedy tu umelci dokázali držať spolu proti „veľkému Drakovi". Delili sa na tých, čo robili vládny socialistický realizmus, a na moderných, ktorí si pomáhali, aby mohli existenčne prežiť a robili pri tom úžasné veci. Potom sa to rozbilo a spolitizovalo. Kedysi bolo v otcovej záhrade vždy plno kolegov umelcov. Prichádzali sa pozhovárať a dať si vínko, ale keď som sa po rokoch vrátil na Slovensko, odrazu tam nikto z dávnych známych nechodil, lebo každý bol v nejakom inom tábore. Akoby tu bola ešte horšia situácia vo vzťahoch ako voľakedy. Ľudia sa začali schovávať.
Hovoríte o otcovej generácii. A čo vaša?
Moji kamaráti si väčšinou pootvárali firmy, reklamné agentúry a začali podnikať. Stretávam veľa ľudí, ktorí kedysi robili skvelé veci, a dnes sú všelijakými riaditeľmi a umeniu sa vôbec nevenujú. A tí, čo sa venujú, stále nadávajú, že nie sú peniaze, a vzdychajú, aké je to vonku jednoduché. Pričom vonku teda vôbec nie je jednoduché zohnať peniaze na nejaký väčší súkromný projekt. A pre tie menšie veci si myslím, že sú to aj výhovorky. Dnes stačí animátorovi vytvoriť svoju animáciu na papieri, zoskenovať ju do počítača, prepísať na digital a projekt je hotový. Dnes už všetky festivaly akceptujú videoprojekcie, čím sa stáva výroba projektu technicky veľmi jednoduchá.
Neveria si?
Asi nevidia zmysel toho, že keď urobia film, odrazu nevedia, čo s ním. Mali by svoje filmy posielať na festivaly a veriť, že zaujmú. Inak sa to nedá. Ja som sa dostal k projektom videoklipov cez filmy, ktoré som si nakrúcal iba tak pre seba.
Ako sa okrem festivalu môže dostať krátky film k divákovi a do televízie?
V USA už asi päť rokov funguje zaujímavý systém - vznikne firma, ktorá požiada o grant, jej človek chodí po festivaloch a vyberie si asi 30 krátkych filmov. Tie odkúpi od režisérov a animátorov a vytvorí celovečerný film pre kino. Alebo sa animátori spoja a spolu vydajú DVD. Ukazuje sa, že je o to veľký záujem ľudia to vyhľadávajú a hovoria o tom. Myslím si, že to ožije aj tu.
Aké máte plány?
Plánov je toľko, že neviem, čo skôr... Chcel by som napríklad premietať do priestoru v exteriéri, lebo mám pocit, že film má silu, keď je vizuálne veľký, keď sa pracuje s možnou trojrozmernosťou obrazu. Nedávno som u nás premietal taký test na dom a park a bolo to úžasné - také 30-metrové postavy! Taký väčší projekt už naozaj ide do peňazí. Verím však, že ich čoskoro nejako zoženiem. Alebo zarobím! (Smiech.)

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ