Musí to byť už veľmi slabá filmová hudba, aby vám vo filme prekážala. Ale na to, aby tá hudba žila aj bez filmu, zas musí byť výnimočná. Zbigniew Preisner, autor hudby najznámejších filmov legendárneho poľského režiséra Krzystofa Kieślowského, vrátane cyklu Dekalóg, Dvojakého života Veroniky a trilógie Tri farby, tesne pred Vianocami vydal cédečko Preisner‘s music, zostavené takmer výlučne z hudby z týchto filmov.

Francúzski recenzenti v jeho hudbe počujú niečo veľmi poľské. Podobné tomu, čím účinkoval na ľudí Kieślowski. „Ľudia ho cítili cez jeho filmy,“ tvrdí Preisner. „Bez toho, aby ho poznali. Nehovorili sme o priateľstve, je to niečo, čo žije vo vašom vnútri. Môžem povedať len toľko, že sme sa spoločne pokúsili podať svedectvo o našej dobe. To bolo všetko. Bol to spôsob života, filozofie. A spôsob priateľstva, ktorý si cením najviac.“

Svetovú slávu dosiahli cyklom Dekalóg, pitvou socialistickej každodennosti. Vo filmoch Dvojaký život Veroniky a Tri farby už hudba dostala jednu z hlavných úloh. Preisner skladal aj pre iných režisérov - Louisa Malla, Luisa Mandokiho, Hectora Babenca a Agnieszku Holland - to všetko je tiež na tomto cédečku. Pre filmových divákov však navždy zostane nástrojom Krzystofa Kieślowského. Naozaj vie, ako filmovú hudbu napínať, ako dať divákom pocítiť, že k nim spoza pootvorených dverí o chvíľu prehovoria dejiny. Kto teda obdivoval hudbu, pri ktorej zomierala Veronika a ktorú po mŕtvom manželovi dopisovala hlavná hrdinka z trilógie Tri farby: modrá, určite vzplanie aj pre jeho najnovší výber. Vložil sem esenciu samého seba - mámivo sa chvejúci hlas poľskej flauty, tragickú silu orchestra, Veronikin nebeský soprán Elzbiety Towarnickej, varšavský zbor znejúci ako osud, aj slová epištoly o tom, že ak človek nemá lásku, nie je ničím. Motívy pre istotu zvykne zľahka opakovať, aby bolo jasné, kto je autor.

Je otázka, či sedemdesiatštyri minút melódií, ktoré sa dnes hrajú v Londýne i v Paríži, Preisnera zaradí medzi skladateľov vážnej hudby. Hovorí, že mu neprekáža zaradenie „filmový skladateľ“. Teší sa z toho, že aj Strauss, ktorý vo svojej dobe jednoducho skladal tanečnú hudbu, je dnes klasik. Možno zo súčasnej filmovej hudby bude o päťdesiat rokov vážna.

Skladateľ Preisner sa opäť teší pozornosti novinárov z celého sveta - vždy rád rozpráva práve o tom, ako Kieślowského inšpiroval. Tvári sa skromne, no je zvyknutý na komerčný úspech. Jeho hudbu k Dvojakému životu Veroniky si kúpilo viac ako štyristotisíc ľudí.

Hudobný jazyk Zbigniewa Preisnera má sklon k pátosu a bez škrupulí vykráda zásobáreň romantického štýlu. Narába s elektronickou symfonickou hudbou a neúnavne recykluje klasiku. Niektorí ho zaradili do „sakro-trendu“ deväťdesiatych rokov. Prostota a pôvabná vážnosť vždy robila z jeho hudby uvoľňujúcu zvukovú tapetu. Nový výber z neho robí tapetu monumentálnu a filozofujúcu.

Zbigniew Preisner nie je nijaký cynik. Vravieva, že to, čo robí, je autentické, hlboko prežívané. Píše hudbu, akú by rád počúval, niečo medzi romantikmi a filmom. „Okrem toho si myslím, že komplexný zvuk sa skončil - čo prichádza, je nová jednoduchosť.“

ANDREA PUKOVÁ