Na stole s tromi nohami ležalo šesť škatuliek od cukru s ruským nápisom sachar. Chaliluuha Enajat preberal drobné úlomky. Označoval ich číslami a opatrne ich ukladal do škatule. „Tak toto je kus nosa šáha Zoda Košoního. Stál tu hneď pri vchode. Bola to jedna z najkrajších sôch, akú som kedy videl. Keď ju ten hlupák rozbíjal kladivom, chcelo sa mi plakať,“ priznáva sa Chaliluula, ktorý pracuje v kábulskom múzeu už šestnásť rokov.
Jeho kolegovia mi rozprávali, že keď talibanský minister kultúry Kodratullo Džamal vstúpil prvýkrát do budovy, jeho zrak spočinul práve na tejto vzácnej soške z druhého storočia. Pracovníci múzea stáli okolo a mlčali, len Chaliluula povedal: „Neničte ju, prosím, je to len pamiatka. Môžeme ju odtiaľto odniesť, aby ju nikto nevidel, ale neničte ju, prosím.“ Minister sa vrátil na druhý deň so sprievodom a nástrojmi. Rozmlátil sochu na také malé kúsky, že ich museli zametať metličkou.
Druhý, veľmi vzácny exponát, socha ženy Kanešká prišla o hlavu už pred niekoľko sto rokmi, keď sa do Afganistanu začal šíriť islam, ktorý zakazoval zobrazovať ľudské bytosti. Uchovalo sa len telo. „Vysvetľovali sme mu, že bez hlavy to nikoho nemôže urážať,“ hovorí Chaliluula, ale on ju rozbil. Asi bol unavený, pretože prednú časť trupu nerozmlátil tak dôkladne ako prvú sochu. V noci sme ju s kamarátom schovali v pivniciach múzea. Chaliluula nám pyšne ukazuje asi meter krát pol metra veľký kameň, ktorý len veľmi vzdialene pripomína umelecké dielo. Celú sochu Kanešká už však nikdy nezlepí rovnako ako tisícky ostatných exponátov, z ktorých niektoré zmizli navždy.
V kábulskom múzeu bolo ešte v roku 1992 vyše dvadsaťtisíc pamiatok a kníh. Počas občianskej vojny medzi jednotlivými skupinami mudžahedínov na múzeum spadlo niekoľko bômb, dvakrát vyhorelo, mnohokrát sa ocitlo priamo na frontovej línii. Je prestrielané skrz-naskrz. V rokoch 1992 až 1993 časť pamiatok zhorela alebo bola rozkradnutá.
Zostalo tridsať percent exponátov. Dielo skazy dokonali talibovia. Múzeum neuzavreli, ale najskôr prišli skontrolovať, či v ňom nie je niečo škodlivé a našli mnoho vecí, ktoré ich pobúrili. Rovnako ako obrovské sochy Budhu v provincii Bamiján, rozhodli sa zbaviť ľudstvo aj ďalších nebezpečných predmetov.
„Hľadáme tie hlavičky vtákov už tretí týždeň,“ krčí ramenami Chalilluula. Prechádza dlaňou po vyrezávanom drevenom reliéfe, na ktorom sú zobrazené stromy, rieka a zvyšky vtákov. Talibovia im vydlabali hlavy. Reliéf sa im páčil, a tak sa uspokojili s tým, že všetky živé bytosti zbavili tváre. Najvzácnejší exponát, ktorý v budove kedy bol, sa však obnoviť nepodarí. Satvoj - socha mladého Budhu padla za obeť talibom celá. Indovia ju od nás chceli kúpiť za dvadsať miliónov dolárov. Škoda, že sme im ju vtedy nepredali. Takto ľudstvo prišlo o niečo, čo už nikdy nikto nenahradí,“ hovorí Chaliluula.
Tridsaťpäť ľudí dnes každý deň chodí do budovy kábulského múzea s metličkou a lopatkou a medzi polorozpadnutými stenami hľadajú to, čo prežilo 23 rokov vojny. Ako zázrakom sa uchovala časť fotodokumentácie, ktorá v prachu a špine leží v škatuliach v bývalom reštauračnom laboratóriu. Ministerstvo kultúry aspoň presne vie, o čo Afganistan za posledné dve desaťročia prišiel. Vláda vyzvala obyvateľov, čo majú doma niektorú z pamiatok - ktorú, samozrejme, neukradli, ale určite ju chceli uchrániť pred talibmi a preto si ju odniesli domov - aby cennosti vrátili štátu. Taktiež žiada tých podnikavých občanov, ktorí sa zaoberajú nelegálnym archeologickým výskumom, aby to, čo našli a nestačili predať do zahraničia, priniesli do múzea. Zatiaľ sa vraj nedostavil nikto až na pracovníkov múzea, ktorí malé predmety tajne vynášali pod nosom prísnej talibanskej ochranky k sebe domov.
Chaliluula sa dlho ošíva, než si za prehliadku vypýta päť dolárov. „Je mi to trápne, ale mám veľké problémy s tým, aby som nakŕmil deti,“ hovorí a vôbec mu nenapadne, že dnes má úplne voľný prístup k predmetom, ktoré majú aj v takom zúfalom stave hodnotu miliónov dolárov.
Autor: PRE SME - Petra Procházková, Kábul
