Prosím vás, príďte niekto ku mne a rozprávajte sa so mnou. Príďte, ja vám urobím vynikajúci čaj a spoločne sa budeme tváriť, že na to nemyslíme. Budem vám rozprávať o mojej prababke a o tom, ako som nechápal, prečo vždy, keď sa zjavil v televízii, plakala. Bol som ešte malý a mnohému som nerozumel.
Viete čo? Nebudeme sa tváriť, že na to nemyslíme. Budeme sa spoločne modliť a ja zahrám na gitare nejakú smutnú pesničku. Budeme v Písme hľadať tie správne slová a čítať si ich. Na malé papieriky napíšeme milión modlitieb a v meste ich potajomky budeme dávať okoloidúcim do vrecák. Budeme sa snažiť byť veselí, ako nám to odkázal a tak každý z nás povie nejakú veselú historku. Čo na tom, že si asi nebudeme vedieť na žiadnu spomenúť. Budeme prekvapení, čo všetko je človek schopný urobiť, keď cíti taký veľký smútok.
Ale hlavne na jedno nesmieme zabudnúť - nájdeme v mojej izbe denník a vygumujeme z neho vetu "Správni chlapi neplačú".
lachky.blog.sme.sk
Autor: PETER PETIAR LACHKÝ
