0-4. Tak rozhodli niekde za stolom v štátnom úrade...
Hovorca rezortu zdravotníctva sa vyjadril zhruba v tom zmysle, že jej liečba by už bola vzhľadom na súčasný rozmer a postup choroby neefektívna(!?).
Tak tento smutný príbeh bol odvysielaný dnes v správach na Markíze. A ja som len nechápavo krútil hlavou a rozmýšľal, v akom štáte to vlastne žijem...
Tá pani, kým pracovala a bola zdravá, platila určite dane, odvody. A aj zdravotné poistenie.
Zdravotným poisťovniam platíme, aby sme sa poistili. Pre prípad choroby.
Je tomu naozaj tak?
Môžeme sa v chorobe na ne spoľahnúť? A takisto na štát, ktorý ich činnosť reguluje?
Pointa príbehu bola v tom, že spomenutá pani s manželom, napriek tomu že peniazmi nazvyš nedisponujú, sa nevzdali, pomohli im rodina a iní dobrí ľudia, lieky si financujú z vlastných prostriedkov a ono zdravotný stav sa zlepšuje!
Sám podnikám, viem, že financie sú dôležité. Ale aby sa stali hlavnou hodnotou? Aby de facto rozhodovali o bytí a nebytí aj v chorobe, vtedy, keď čakáme oprávnene pomoc za peniaze, ktoré sme dlhé roky odvádzali?
Na čo nám je manželstvo so štátom?
Na čo platíme dane?
Aby sa na nás potom štát vykašľal?
Toto je smutný príbeh.
O to smutnejší v dnešný večer, keď na večnosť odišiel pápež.
Jedným z jeho odkazov je aj to, aby sme sa na našej životnej púti nepozerali len na peniaze, aby sme nevzdávali takmer bezbrehú úctu trhu.
Ľudská dôstojnosť je to, čo si zaslúži našu úctu.
Po celý život.
Aj v čase choroby.
bednar.blog.sme.sk
Autor: JOZEF BEDNÁR
