Tento týždeň sa pre mňa niesol v znamení pohrebov. Zomreli piati ľudia, ktorých som poznala a jeden, ktorého som nepoznala. Z nich štyria boli z našej dediny. Bola som na dvoch pohreboch. K tomu sa pridala správa o smrti pápeža. Napriek všetkému som pozitívne naladená.

Včera v noci som dlho sledovala ľudí na námestí v Ríme. Mala som zmiešané pocity. Spôsobili to médiá hneď po Veľkej noci. Akoby z choroby a blížiacej sa smrti pápeža chceli vyťažiť čo najviac. Pravdepodobne z jeho smrti ešte vyťažia. Preto mi je do plaču. Nie preto, že zomrel Ján Pavol II. Som presvedčená, že kým bude v našich mysliach, nezomrel. Práve naopak. Nemohol urobiť nič lepšie, ako prežiť svoje posledné dni tak, ako ich prežil. A prijať svoj odchod z tohto sveta tak, ako to urobil. Práve tým, že zomrel, urobil jednu z najlepších vecí vo svojom živote. Ľudia si totiž uvedomia isté hodnoty až vtedy, keď ich stratia. Je to tvrdá realita a hlavne v dnešnej dobe stále lepšie živená. A on dnešnú dobu veľmi dobre poznal. Poznal silu médií a reklamných kampaní a dokázal cez ne pozitívne osloviť celý svet. A zostal pritom sám sebou. Obdivujem ho, ako dokázal spojiť všetkých veriacich (nielen kresťanov) aj neveriacich spôsobom absolútne nenásilným. Vlastným príkladom.

Bola som na pohrebe jednej starej ženy pri Trenčíne. Nepoznala som ju. Videla som ju len raz, aj to veľmi letmo. Lenže poznám jej dcéru a je to moja priateľka. Považovala som za samozrejmé, že budem prítomná na poslednej ceste jej mamy. Na pohrebe bolo veľmi veľa ľudí. Najprv som si myslela, že prišli preto, lebo zomrelá mala šesť detí a množstvo vnúčat a možno aj pravnúčat. Teda širokú rodinu. Lenže potom si spomenula na pohreby, kde sa veľa rodinných príslušníkov ospravedlnilo, že 15. hodina je pre nich nevyhovujúca a oni majú neodkladné povinnosti. Na tomto pohrebe bolo aj veľa ľudí z dediny. Tých som spoznala podľa sliedivých pohľadov a šepkania a odhadovania, kto je kto a ešte podľa ich reči. Ako upozornila moja dcérka, tie tety vôbec nepoužívali mäkčene. Postupne som sa utvrdila v tom, že zosnulá musela byť dobrá "duša", pretože prišli nielen tí, ktorí ju poznali, ale aj tí, ktorí poznali jej deti. Zanechala na tomto svete hlbokú pečať a bola len obyčajnou jednoduchou ženou, ktorú nepoznali v susednom okrese a možno ani nie všetci v dedine. Ja som ju vlastne tiež spoznala až po jej smrti.

Pápeža som poznala tak, ako väčšina obyvateľov tejto planéty. Hlavne z médií. Vďaka jeho smrti však spoznávam ľudí, ktorí aj keď sú ateisti, ma prekvapujú svojimi hlbokými myšlienkami a úctou voči veriacemu. Cez jeho smrť spoznávam tvár mnohých ľudí aj tvár mnohých médií.

Paradoxne smrť, ktorá akoby v posledných dňoch víťazila nad všetkým, mi ukázala život, na konci ktorého by som mohla pokojne zomrieť. Môžem to robiť tak isto ako Ján Pavol II. alebo ako tá obyčajná žena z dediny pri Trenčíne. Stále mám možnosť voľby.