Miroslav Noga a Táňa Pauhofová ako Diktátor a Róberta. FOTO - PAVOL BREIER
Silný muž a silná žena, slabý muž a silná žena, slabý muž a slabá žena, silný muž a slabá žena - vyčerpali sme všetky možné kombinácie nemožných vzťahov? Legendárny novinár Ferdinand Peroutka spracoval večnú tému nepokojných vzťahov s komediálnym nadhľadom, napriek tomu cítime, že sa ho bolestivo dotýkala, ako sa stále dotýka väčšiny z nás.
Voskovec vraj Peroutku v Amerike prehováral, aby z hry urobil muzikál, on však skôr uvažoval o filozofickejšom stvárnení žensko-mužského neba-pekla-raja. Možno je aj dobre, že sa tento zručný pozorovateľ neprepracoval k nejakej umelej téze, ale ponúkol nám "iba" vtipný záznam niekoľkých peripetií večného príbehu bez konca a riešenia.
Či sa muž správa intelektuálne neisto alebo diktátorsky násilne, nakoniec aj tak podľahne nejakej tej "slabej" žene, ktorá dokáže zmanipulovať na svoj úžitok ešte aj peklo. Škoda, že sa Peroutkovi jej protipól - silná, samostatná feministka - z príbehu veľmi rýchlo vytratila, takže sme sa nedozvedeli, ako sa takejto žene darí v nebe či pekle. Alebo ju nechcú ani tam?
Uvedenie tejto takmer zabudnutej a málo, či vôbec nie hranej hry je dobrým dramaturgickým ťahom z viacerých dôvodov. Hra je predovšetkým pre režiséra Juraja Nvotu ako stvorená, v Astorke sa pre ňu našlo aj vhodné obsadenie. Dá sa navyše predpokladať, že vďaka svojej univerzálnosti si nájde aj svojho diváka.
Miroslav Noga bol v dvojúlohe Diktátora a intelektuála Jeromeho celkom prirodzený, vôbec sa neuchyľoval k prehrávaniu. Táňa Pauhofová bola vizuálne ideálnym stelesnením jeho krajšej a slabšej polovičky, herecky však mohla byť ešte vtipnejšia. Lucia Gažiová viac presvedčila ako speváčka, jej herectvo bolo schematické, hoci niektoré problémy jej postavy boli zakódované už v texte - Peroutka zjavne nemal k takejto žene priveľkú empatiu. Navyše kostým jej Dorothy bol celkom kontraproduktívny.
Peter Šimun je zručným, profesionálnym anjelom, Lukáš Latinák zas vynikol ako Zatratenec v pekle. Marián Miezga mal úlohu Cudzinca sťaženú nie celkom šťastným kostýmom.
Akceptujem snahu inscenátorov o nadčasovosť, ktorá sa pretavila do celej výtvarnej zložky, zároveň je však možné, že by pri dodržaní pôvodného historického zakotvenia do začiatku storočia a v druhej časti do rokov po druhej svetovej vojne by mohol byť spoločenský kontext hry zreteľnejší a konanie postáv zdôvodnenejšie.
Ani pridaním pesničiek muzikál podľa Voskovcovej rady z látky nevznikol, zato však príjemné viacžánrové dielko áno. Viem si síce inscenáciu predstaviť aj bez hudobných predelov, tieto však mali vďaka textárovi Jánovi Štrasserovi a autorke hudby Dorote Nvotovej patričnú kultúru. Choreografka Šárka Ondrišová k nim navyše pridala vtipný scénicky pohyb.
Skôr než sa teda nabudúce narodíme, treba sa ísť pozrieť do Astorky na Peroutkove reinkarnačné pokusy, aby sme sa poučili na našej nepoučiteľnosti.
Divadlo Astorka Korzo '90 Bratislava l Ferdinand Peroutka: Keby som sa ešte raz narodil... l Preklad: Martin Porubjak l Dramaturgia: Andrea Dömeová l Texty piesní: Ján Štrasser l Hudba: Dorota Nvotová l Choreografia: Šárka Ondrišová l Scéna a kostýmy: Mona Hafsahl l Réžia: Juraj Nvota l Hrajú: Miroslav Noga, Lucia Gažiová, Táňa Pauhofová, Peter Šimun, Marián Miezga, Lukáš Latinák l Premiéra: 1. apríla
