s domácimi zvieratami
Dnes:
dramaturgička Andrea Dömeová
"To, že sme si zadovážili psa, bolo nepripravené a spontánne, ako všetko v našej rodine. Dovtedy sme nemali nikdy žiadne zviera, ani škrečky či rybičky," spomína Andrea Dömeová, dramaturgička bratislavského divadla Astorka, na to, ako sa u nich objavila Aira. "Jedného dňa sa nás však otec spýtal, či by sme nechceli od jeho kolegu psíka, a my, že áno. Doniesol ho presne na svoje narodeniny, takže sme vždy vedeli, kedy máme Airin príchod do rodiny oslavovať."
Na Airu s napätím čakala celá rodina a všetci sa do nej od prvej minúty zaľúbili.
"Stala sa pre nás číslom jeden, čo znamená, že mohla úplne všetko. Počúvam, ako psy nesmú do postele. Nuž, my sme sa bili, s kým bude Aira spať, alebo s kým zostane doma cez dovolenku. Veľmi rýchlo si na to zvykla a sama vyžadovala určité veci. Napríklad, neznášala, keď boli zatvorené dvere. Len čo sa niekde dvere zavreli, sadla si pred ne a štekala. Vedela sa aj uraziť. Hlavne, keď sme ju zle ostrihali a vyzerala smiešne. Smiali sme sa a ona sa fakt urazila a nám to bolo potom ľúto."
Aira bola čierny stredný pudlík s krásnou postavou, milou tváričkou a cirkusovým nadaním.
"Prvým číslom, ktoré sa naučila už ako šteniatko, bol prechod cez úzku obruč. Vedela aj tancovať, poprosiť, dokonca odpovedať. Koľkokrát sme ukázali, toľkokrát zaštekala, takže sme tým ohurovali kamarátov. Keď bola smädná, vypýtala si vodu tak, že štekala pri umývadle."
Akurát sa nikdy nenaučila poslúchať na slovo.
"Nereagovala na normálne povely ako sadni, k nohe! Poznala však výrazy dovolíš, môžeš sa, prosím, posunúť, mohla by si, prosím, prestať štekať? Treba však dodať, že aj to urobila, len keď sama uznala za vhodné. Bola však taká milá, že aj babička, ktorá dovtedy zastávala názor, že pes patrí do búdy a zo začiatku ju hladkala len nohou, si ju veľmi obľúbila a trávila s ňou u nás celé dni."
Aira mala asi dvesto hračiek, ktoré rozoznala po mene. Dokonca podľa farieb.
"Neverím, že psy sú farboslepé. Aira mala zelené, žlté a ružové lietadielko, ktoré boli úplne rovnaké a vždy presne doniesla tú farbu, ktorú sme povedali. Jej najobľúbenejšou hračkou bola včielka Maja. Raz ju vyhodila z balkóna a ona sa stratila. Keď sme sa po šiestich rokoch len tak zo žartu spýtali - a kde máš Maju? - asi dva dni ju zúfalo hľadala a my sme mali výčitky."
Vždy, keď mala Aira narodeniny, išla s ňou Andrea do chovateľského obchodu, aby si vybrala, čo chce.
"Prišli sme k regálu a na čo štekla, to som jej kúpila. Predavači boli prekvapení, vraj videli všeličo, ale aby pes nakupoval, to nie."
Aira vedela aj ďalšie kúsky.
"Keď u nás bola babička a nepočula telefón, Aira ju privolala štekaním. Keď niekto odchádzal z domu a povedal jej "choď mi zakývať", hneď sa hnala na balkón. A naopak, keď nás uvidela na ulici, dala všetkým v byte najavo, že sa domov blíži niekto z rodiny. Keď nefungoval zvonček, stačilo zdola zakričať - choď povedať, že tu čakám - a hneď to letela oznámiť."
Napriek tomu, že to bol rozkošný pudlíček, v prírode sa z nej stávala dravá šelma a prebúdzali sa poľovnícke pudy.
"Našim dokonca na niekoľko dní na chate utiekla, našťastie som tam vtedy nebola. Počuli ju len štekať z lesa, tak aspoň vedeli, že žije."
Do roka bola Aira k ostatným psom priateľská, no potom sa z nej stal najväčší bitkár na ulici.
"Naši tvrdili, že je to preto, lebo ja som hysterická a tak aj ona pri mne takto reaguje. Keď je s nimi, vraj sa nepobije."
Hoci bola bitkárka, mala veľa ctiteľov.
"Pod naším balkónom sedávali niekedy aj tri psy a zavýjali, až sa ľudia vybiehali pozerať, čo sa deje. Len Aira tam stála, dívala sa do diaľky a úplne ich ignorovala."
Napriek laxnému prístupu k nápadníkom mala Aira šteniatka. Bolo ich päť, jedno si zobral Juraj Jakubisko a druhé Zednikovičovci.
Dömeovci mali Airu štrnásť rokov.
"Umrela mi v náručí a dodnes sme sa z jej straty nespamätali. O novom psíkovi sme vôbec neuvažovali. Jednak, bolo by to nefér voči nej - vlastnú bolesť si liečiť iným psíkom. No najmä sa bojíme ešte raz prežiť takúto stratu, lebo bolesť bola intenzívna, ako keď odíde niekto najbližší. Celý čas, ako starla a začala byť chorá, sme sa báli, že to príde - a keď to prišlo, bolo to ešte horšie, ako sme čakali." (bd)
