Ján Štrbák (1972) vyštudoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako pedagóg a prodekan pre zahraničné styky. Jeho autorská inscenácia Pokazený čas, ktorá vznikla v občianskom združení pre nezávislé divadlo Stromy, získala v roku 2000 divadelné ocenenie DOS-ka za Objav sezóny. V rokoch 2001 a 2002 spolupracoval s Divadlom z pasáže. Na snímke vpravo ukážka z hry Pamäť (rekonštrukcia). FOTO - SKD
S mladým autorom a divadelným režisérom Jánom Štrbákom o dnešnej premiére jeho hry.Ako potvrdili aj nedávne odovzdávania prestížnych českých Radokových cien, súčasnej slovenskej dráme sa skôr darí v zahraničí než doma. Preto je dobrá správa, že dnes bude mať premiéru v Slovenskom komornom divadle v Martine nová pôvodná hra s názvom Pamäť (rekonštrukcia). Jej autorom i režisérom v jednej osobe je JÁN ŠTRBÁK.
Už dávnejšie ste v jednom rozhovore vyhlásili, že vás priťahuje staroba a starí ľudia. Prečo?
"Neviem to jednoznačne vysvetliť. Starí ľudia sami od seba priťahujú moju pozornosť. Nesú v sebe zápis prežitých životov."
Ako by ste pomenovali tému vašej hry?
"Téma hry závisí od uhla pohľadu. Z pohľadu staršieho človeka je témou blížiaca sa smrť, z pohľadu mladého človeka je to životný medzipriestor, ktorý vzniká medzi ním a jeho predstavou o vlastnej starobe. Tento medzipriestor, akési uvedomenie si budúcnosti seba samého, vedie k zamysleniu sa nad životom."
Čo bolo impulzom na napísanie hry?
"Osobný zážitok so starou ženou, ktorá dožívala svoj život v zmätku a chaose Alzheimerovej choroby. Vďaka tomu opäť prežila najkrajšie chvíle svojho života."
Mali ste už pri písaní hry predstavu, ako by mala vyzerať na javisku?
"Áno, predstavu mám vždy. Inscenácia však nikdy nie je jej mechanickým napĺňaním. Moje texty sa zrozumiteľnými stávajú až prítomnosťou herca."
Ste autorom a zároveň režisérom. Ako vnímate posun od pôvodného textu, ku ktorému dochádza počas skúšok?
"Najdôležitejšia je redukcia. Počas skúšobného procesu inscenácie treba zredukovať všetko, čo nie je nevyhnutné, vzdať sa takzvaných divácky "vďačných" okamihov, treba odstrániť aj prítomnosť autora a režiséra. Až vtedy môže byť inscenácia čistá a životaschopná. V podstate by mi úplne stačilo, keby sa nám podarilo divákovi priblížiť zážitok, aký mávame z pekného príbehu, ktorý nám znenazdania porozpráva niekto cudzí na lavičke v parku."
Akú dôležitosť prisudzujete slovu a čo pre vás znamená obraz?
"Svojho času som uprednostňoval divadlo s minimom dialógov. Pri príprave tohto textu som si naštudoval každého herca, ako aj inscenačnú tradíciu martinského divadla. Dospel som, dúfam, k forme, spájajúcej obraz aj dialóg tak, že sa navzájom podporujú, obohacujú."
Kedysi ste povedali, že vás neláka práca v štátnom kamennom divadle. Zmenili ste názor?
"Práca v kamennom divadle ma naďalej neláka a názor som nezmenil. Musím však pripustiť, že martinské divadlo na mňa vôbec nepôsobí ako kamenné."
Aký máte pocit z novej skúsenosti?
"To už by sme prezrádzali priveľa. A mohli by sme uraziť šťastie."
FOTO
Autor: MONIKA MICHNOVÁ(Autorka je dramaturgička)
