Z obete sa stal agresor. Albánci, ktorých sme kedysi trochu uštipačne ľutovali ako občanov poslednej oázy stalinizmu v Európe, dnes tejto Európe opäť ukazujú, že 21. storočie sa na Balkáne ani zďaleka nezačalo. Nákazou bojového nacionalizmu už európske národy viac-menej prešli. Tiekli potoky krvi, po ktorých prišlo veľké vytriezvenie. Niektorí „predstavitelia“ albánskeho národa konajú tak, akoby tá „ich“ chvíľa konečne prišla dnes, v roku 2001.
Aspoň tak sa to javí, pretože čo sa ešte dnes deje v niektorých kútoch Balkánu, nemá s racionálnou politikou nič spoločné. Srbi, Chorváti a bosnianski Moslimovia sa po krvavom kúpeli 1991-1995 stávajú „normálnymi“. Albánci pôsobia na starom kontinente ako rozbuška, ktorej rýchlo dohára knôt. Dusno v Macedónsku posúva vývoj do bodu, z ktorého vyzerá bývalý srbský režim iba ako katalyzátor čohosi, čo malo vlastný zákonitý vývoj. Albánci v srbskom Kosove sa stali pod ochrannými krídlami Západu nenásytným živlom, ktorý neuspokojí nič menšie než nové prekreslenie hraníc.
Je to, samozrejme, zjednodušené - ale tak, ako sa Srbi odvolávali na akési stredoveké kráľovstvá, dnes Albánci s poukazovaním na roky útlaku odmietajú akúkoľvek správu Belehradu, takže Západ sa neodvažuje ani nastoliť problém jeho štatútu. Medzitým sa bojový predvoj Kosovskej oslobodzovacej armády snaží Kosovo rozšíriť o kus južného Srbska, kus Macedónska - presne v duchu ideí, ktoré už raz doviedli národy bývalej Juhoslávie k bolestivému trhaniu nefungujúcej federácie na kusy.
Buďme si istí, že novým Albánskom na mape Európy by sa to neskončilo. Rozpad Bosny? Spojenie Srbska a Republiky srbskej? Všetka snaha Západu o budovanie multietnického Balkánu by vyšla nazmar. Za cenu ďalšej krvi by sme v Európe mali nové, čisto národné štáty - čo aj chceli politici, ktorí celú túto melu na sklonku 90. rokov vyprovokovali. Albánci boli pri tom - a naučili sa, ako sa to robí.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
