"Všimol som si starnúcich ľudí stredného veku, ktorých vždy stretnete na preplnených autobusových staniciach, ale nikdy nie na prázdnych. Vyskytujú sa iba v skupinách a zrejme žijú na prepchaných autobusových staniciach. Všetci vyzerali, ako by sa im páčili tie staré pesničky z jukeboxu…"
o stránok s beatnickou tematikou a jeho fotografia sa na nás pozerá zo všetkých titulných stránok jeho kníh.
Richard Brautigan sa narodil 30. Januára 1935 v Tacone pri Washingtone ako najstaršie dieťa Bernarda a Mary Lull Brautiganovcov. Jedna z legiend, ktorými je tento spisovateľ opradený, hovorí, že nikdy nepoznal svojho otca. Pochádzal z pomerne chudobnej rodiny, nikdy neštudoval na vysokej škole, istý čas však pôsobil ako poet in residence v kalifornskom technologickom inštitúte.
O detstve Brautigan hovoril málo, ba takmer vôbec. V roku 1955 sa liečil v Oregon State Hospital na psychiatrii, kde mu diagnostikovali paranoidnú schizofréniu a podstúpil liečbu elektrickými šokmi.
Niekedy na sklonku päťdesiatych rokov sa presťahoval do San Franciska a hádam aj to je jedným z dôvodov, prečo ho časť čitateľov aj literárnej kritiky priraďuje ku Beat generation, hoci on sám sa ku beatnikom nehlásil. Za ženu si vzal Japonku a viackrát Japonsko navštívil, čo sa možno odrazilo aj v jeho tvorbe. Viaceré jeho básne svojou krátkosťou a výstižnosťou pripomínajú japonské haiku.
Debutoval knihou poézie Prestri mramorový čaj, v ktorej je 24 básní. Neskôr vydal viacero kníh, či len zošitkov s dosť zvláštnymi názvami - Návrat riek, Stopár Galilejský, Antikoncepcia versus banícka katastrofa v Springhille, Rommel vchádza hlboko do Egypta, Nakladať ortuť vidlami, 3O. júna, 30. júna… Jedna z jeho knižiek sa volá Zasaď túto knihu, prosím - obsahuje tri balíčky s trávovými semienkami, vzadu na prebale je namiesto návodu báseň. "Čitateľ" sa tak stáva stvoriteľom života, jeho priamym pozorovateľom.
Miláčikom hipisákov, beatnikov sa Brautigan stal, keď mu vyšla kniha V melónovom cukre - predalo sa jej viac ako milión výtlačkov a stala sa kultovou knihou hnutia hippies. V americkom meste Burlington je dodnes knižnica, ktorej vznik inšpirovala iná Brautiganova kniha Potrat - historická romanca 1966, paródia ľúbostného romániku. Podobnú totiž Brautigan opísal sám - knižnicu, do ktorej ľudia nosia knihy, ktoré doma napísali a ktoré nikdo nebude čítať. Napríklad s názvom Pestovanie kvetov pri svetle sviečok v hotelových izbách, knižnica, ktorú môžete navštíviť hoci aj o polnonoci. Knihovníčí v nej muž, ktorý tam jedného dňa tiež prišiel so svojou knižkou a už tam zostal. Žije tam v pokoji so svojou dievčinou menom Vida, ktorá je taká krásná, že sa kvôli nej mužI trávia kyselinou soľnou. Jedného dňa zistia, že dievčina je tehotná a nasleduje cesta do Mexika, cesta za potratom, ktorá je trochu komplikovaná Vidinou krásou.
Všetky Brautiganove knihy sú plné absurdity, prekvapení, krásnych detailov až drobnokresby a humoru. Slovenský spisovateľ Daniel Hevier jeho texty nazval Brautigany. " Ruky sú veľmi pekná vec, najmä keď sa vracajú z milovania… "
Ani slovenským čitateľom Brautiganove knižky predstavovať netreba. V osemdesiatych rokoch vyšiel v Slovenskom spisovateli súbor jeho troch próz Pstruholov v Amerike (1967), najznámejšia a možno aj najlepšia z jeho kníh, Howklineovská príšera, najvtipnejšia a najabsurdnejšia paródia na western, a Aby to vietor všetko neodvial.
Pstruholov v Amerike charakterizuje hádam najviac jeho možno až naivné videnie sveta, osobitý jazyk, špeciálne, na metafory sa meniace prirovnania, čosi, čo možno najviac pripomína detskú reč a zdanlivo nemá žiadnu dejovú líniu. "V dôsledku ľudskej potreby som odjakživa túžil napísať knižku , ktorá by sa končila slovom majonéza," píše Richard Brautigan v knihe Pstruholov v Amerike a hádajte akým slovom sa táto kniha končí?
Richarda Brautigana našli v jeho byte 25. októbra 1984 s fľaškou, puškou a prestrelenou hlavou...
Autor: VERONA ŠIKULOVÁ
