ľudí lepšie?" hovoria profesionáli, ktorí narábajú s ľudskou osobnosťou. Dnes majú tridsať a či už pracujú a živia rodiny, alebo nie, prišli do veku, keď sa musia rozhodovať a prakticky rozmýšľať. Prvú polovicu svojho života prežili v komunizme, druhú v kapitalizme. Ako sa cíti generácia, ktorá rovnakou mierou zažila jeden i druhý systém? Je niečo, čo majú všetci tridsiatnici spoločné?

Igráčiky a hmyz v piesku
Obdobie detstva si dnešní tridsiatnici (v tomto článku vymedzení vekom 29 - 31 rokov) spájajú s pokojom. Deti sa hrávali vonku, veď na STV väčšinou nič zaujímavé nevysielali. Napätie do života vnášala akurát povinnosť ísť trikrát do týždňa na klavír, dvakrát na výtvarnú alebo na šport.
Na dvore sa dalo hrať so všeličím, čo bolo po ruke - varechy, prak, ruské bábiky veľké ako ich majiteľky. "Brat mal oranžovú tatrovku a my sme skákali na dvore cez gumu. V pieskovisku sme stavali tunely, zahrabávali hmyz a čakali, či sa vyhrabe," spomína Ingrid (31).
Doma mali nábytok pre bábiky, figúrky Igráčikov, skladačky a stavebnice Technik a Merkúr. Deti majetnejších rodičov aj elektrický vláčik, autodráhu alebo Lego. "Susedka mala malý domček a obchod s polcentimetrovými colami a banánmi, to sa mi páčilo, ale keď som mal desať, emigrovali," hovorí tridsaťročný Michal.
"Myslím, že malé deti boli za socializmu šťastné," hovorí psychológ a terapeut Dušan Fabián. "Hodnoty boli stabilizované, nekládli sa na nich od mala také veľké nároky, neriešilo sa, či im dať peniaze, lebo peniaze sa deťom nedávali. Dnešné deti to majú drsnejšie."

Zväz slovenskú mládež už nezviazal
Všetci žiaci základnej školy sa stali členmi mládežníckej organizácie, spätej so štátnou ideológiou socializmu. Najprv boli iskričkami, neskôr pioniermi. Zvykali si na celoškolské zjazdy, jednohlasné voľby červeným preukazom, plnenie sľubov voči komunistickej strane a vlasti. Nebolo na výber a o možnosti nebyť pionierom vari nik ani nevedel.
Ingrid hovorí: "Pamätám si, že som milovala rovnošatu, chcela som ju nosiť do školy aj častejšie. A celkom hrdo som salutovala, ale žila som už v čase, keď si škola na nástupy v rovnošatách nepotrpela."
Zuzana (30) dostala pioniersku šatku a odznaky neskôr ako ostatní - za trest. Bola totiž z rodiny "ideologických nepriateľov". "Tým bol iba môj dedo, ostatní sme sa veľmi snažili, aby sme boli členmi toho, čoho sme mali byť."
Michal žil v strese z toho, či ho prijmú medzi zväzákov. Stratil totiž pioniersky preukaz a nové sa nevystavovali na počkanie. "Bez neho by som sa nemohol stať zväzákom, ale chvalabohu som už nestihol musieť."
Prišla revolúcia a mnohým zväzákom preťala vtedy bežný kariérny postup. "Nebyť novembra 1989, azda by som sa dopracoval aj k členstvu v KSČ. V minulom režime to bola prirodzená cesta, ako si budovať kariéru," hovorí bývalý člen SZM (Socialistický zväz mládeže) 33-ročný Roman.

Ciele neboli v móde
V spomienkach na detstvo a základnú školu sa tridsiatnikom často vynára politika. Či už spojená so sústavným ospevovaním Sovietskeho zväzu, alebo s tajným počúvaním Rádia Slobodná Európa.
Pre mnohých sú nezabudnuteľné tri za sebou idúce pohreby sovietskych prezidentov (Brežnev, Černenko, Andropov) a povinné smútenie za nimi. "Keď zomrel Brežnev, v triede sme sa pozerali na priamy prenos z jeho pohrebu, bolo to dosť morbídne."
"Politiku som vnímala vtedy, keď sa otec z času na čas naštval a nadával - zatváranie dverí do kúpeľne, aby nás nepočuli susedia, mu zostalo dodnes," hovorí Ingrid. A Ivan dodáva: "Pre socializmus bolo príznačné to, že inak sa rozprávalo doma a inak v škole, v práci."
Politické delenie sveta na Východ a Západ si deti uvedomovali cez to, keď niekto z vyvolených spolužiakov doniesol do školy západonemecký časopis Bravo alebo žuvačky s káčerom Donaldom na obale.
"Všetci sme mali všetko rovnaké, až na pár výnimiek, čo mali bony a nakupovali v Tuzexe," hovorí Igor o jedinom obchode, kde sa dal kúpiť západný tovar, napríklad džínsy.

Bratislavské deti pozerali farebné reklamy a hitparády v rakúskej televízii, ostatní sa museli uspokojiť s chlapom v montérkach a jeho "aha - uhm", reklamou ktorá propagovala prichádzajúcu jar.
Všetci tridsiatnici sa povinne učili ruštinu a aj keď po rusky nehovoria, azbuku prečítať vedia. Angličtina alebo nemčina sa učila len pokusne v pár špeciálnych triedach na vybraných školách.
Rovnaké boli aj túžby, kam po škole: Chcela som byť učiteľkou, lebo všetci okolo mňa boli učitelia. Stolárom, lebo sa zaň dalo vyučiť a ísť hneď robiť. "Spolužiak na základnej ma presvedčil, aby som išiel na učňovku, lebo sa tam menej učí a za prax budeme dostávať výplatu," spomína Roman.
Z desiatky opýtaných traja išli na gymnázium, lebo nevedeli, čo ďalej. Iný dôvod mala Zuzana: "Na gymnázium som išla preto, že tam chodili aj moji súrodenci. Nešla som tam so žiadnym cieľom, tie vtedy neboli v móde."

Kde vziať sebavedomie?
"Chcela by som byť sebavedomá, myslím, že nie som," hovorí Eva. Ďalšie odpovede sú rovnaké. Zuzana si myslí, že keby neprežila časť života v socializme, bola by priebojnejšia a menej zakomplexovaná. "Mám celkom extrovertnú povahu, ale napriek tomu sa stále obávam povedať nahlas svoj názor. Často píšem veci, ktoré zvyknú naštvať zodpovedných a potom sa bojím, či je to dobre. Jednoducho si neverím."

Systém výchovy, ktorý vládol vtedy, prílišnú individuálnosť potláčal a ťahal ľudí ku kolektivizmu. Klasický kapitalizmus je opakom v tom, že individualizmus vyžaduje. "V konfrontácii toho, čo tu bolo pred tým a čo prišlo potom, môže byť pes zakopaný," hovorí psychológ Dušan Fabián. Pripomína, že terajší tridsiatnici napríklad ani necestovali po svete tak samostatne ako zvykne dnešná mládež, a nemali možnosť porovnávať sa s inými.
"Sme generácia, ktorá mala byť prvá slobodná, a nakoniec nemohla," hovorí Michal. Slobodu cestovať kamkoľvek začali limitovať peniaze, ich nedostatok.
"To, že v polovičke života zažili títo ľudia otočenie, zlom, je veľmi dôležité. Generáciu tridsiatnikov by to mohlo charakterizovať," hovorí psychológ.

Akí vlastne sú tridsaťroční?
"Oproti našim rovesníkom zo Západu máme jednu veľkú výhodu," hovorí Róbert Slovák z reklamnej agentúry Respect. "Prechodom do kapitalizmu vznikli na našom trhu potreby na rôzne manažérske pozície. Naša generácia sa preto veľmi rýchlo dostala na také pozície, ktoré sa na Západe dávajú za zásluhy v päťdesiatke."
"Poslední mohykáni," vidí sa Igor. Podľa Ivana "predvoj rozmanitosti, rôznorodosti".
"Stále hľadáme svoje miesto v spoločnosti," má pocit Zuzana. Ivana si myslí, že "my sme ešte nasadli na vlnu, možno sme boli zo začiatku doodieraní na duši, ale väčšina z nás sa stihla prispôsobiť."
Rozhodne majú bližšie k štyridsiatnikom, než k dnešným dvadsiatnikom, ktorí si už revolúciu ani minulý režim nepamätajú. To neznamená, že sú všetci už dávno usadení a vychovávajú osemročné deti. Zo Západu k nám stihol prísť trend, ktorý sociológovia v každej krajine pomenúvajú inak - Freeters, Mammones, Kippers.

Sú to mladí ľudia medzi 26. až 30. rokom, ktorí stále žijú s rodičmi a zárobky míňajú na príjemné veci. Ešte sa neplánujú usadiť.
Eva, ktorá istý čas žila v cudzine kvôli jazyku, o tom hovorí: "Ja a moje okolie riešime vzťahy v našom veku. Všetci, čo sme boli istý čas vonku, to stále budeme porovnávať a ťažko nás pochopia ľudia z našej generácie, ktorí vonku neboli. Tam sú ľudia v tridsiatke stále mladí, tu je to iné, a to ma štve."
Nutnosť ustáliť sa a začať splácať hypotéku či šetriť do dôchodku, pociťujú mnohí ako tlak. Veľa s tým na Slovensku neurobia, lebo podľa analytikov doplatí na zmeny v spoločnosti práve generácia tridsiatnikov. Okrem toho, že musia šetriť na svoj dôchodok, budú musieť živiť rodičov, ktorí v reforme už nemajú tú šancu.

Nikomu nad tridsať never!
Každý z tých, ktorých sme oslovili, má zamestnanie a väčšinou sú so svojím miestom spokojní. Pre Evu je prioritou to, či ju povolanie uživí. Roman je rád, že po tom, čo preskákal za desať rokov, má stálejšie miesto. Igor si zvykol na prácu s ľuďmi, Zuzana robí to, po čom vždy túžila, len si to predstavovala inak. "Jediný problém je asi nedostatok času na osobný život, a plat, ktorý je síce o dosť vyšší ako priemerný, ale aj tak nestačí," hovorí.
Tí, ktorí spokojní nie sú, to pripisujú svojej povahe. Ivana hovorí: "Prekáža mi len nízky plat a pocit neistoty, ale je to moja voľba."
Dravosť, tú vlastnosť, ktorou sa najčastejšie charakterizuje dnešná doba, chápu rôzne. V niektorých vyvoláva negatívne pocity.
Tridsiatka je podľa psychológov zvláštny vek. "Na švíku mladosti a dospelosti," hovorí Dušan Fabián. "Má v sebe magiku, lebo napríklad bítnicki básnici mali heslo: Never nikomu nad tridsať." Prečo je to tak? Podľa neho potom zrejme nastane koniec úprimnosti a človek sa začína prispôsobovať establišmentu, začleňuje sa do štruktúr."

Dnešní tridsiatnici sú rovnako na "švíku": nechcú sa cítiť ešte úplne dospelo, ale priznávajú, že nevedia celkom presne, čo je u mladšej generácie "in" a „out". Snažia sa nebyť ako ich rodičia, ale nechápu, že "mladí sú ignoranti a nič ich nezaujíma, nemajú zábrany pred ničím, žiadnu autoritu ani rešpekt". Na druhej strane vidia mladších ako "super vo svojej rôznorodosti, rozmanitosti životných štýlov a názorov. Veľmi sa mi páči, keď je všetko také neurčité, nejasné, bublajúce, hľadajúce... postmoderné.

Nebráňme sa pocitom
"Robota bola istá a bývanie viac-menej tiež. A potom prišlo obdobie, v ktorom už nič nebolo isté," hovorí Ingrid o pocitoch svojej generácie. Myslí si, že jej väčšina nie je schopná predať sa, predať svoje schopnosti jedinečnej generácie. Vyčíta bývalému režimu, že ju nenaučil cudzie jazyky a vychoval ju k tomu, príliš sa neprejavovať. Dodáva však - nebolo to lepšie ani horšie detstvo, len iné.
Psychológ Dušan Fabián hovorí, že pocitom z minulosti sa netreba brániť, aj keď sú v niečom negatívne. Treba ich reflektovať a porozmýšľať nad tým, prečo nám niekedy chýba odvaha alebo sebavedomie. Nakoniec je fascinujúce, ako sa z detí, ktoré mali zapadať do davu, stali mladí ľudia, ktorí sa dokážu prispôsobiť potrebe individuality, originality alebo dravosti.
"Myslím, že žiadny režim ma nemôže ovplyvniť, lebo ho nevnímam týmto spôsobom. Ikeď sa musím priznať, že by som nechcel návrat režimu spred roku 1989. Súčasné spoločenské zriadenie je predsa len voľnejšie a poskytuje viac priestoru. Jediným obmedzením našej slobody sú asi peniaze. To, že ich nemám dostatok, súvisí asi s tým, že nie som sebavedomý a dravý. Nezostáva mi nič iné, iba stále posúvať svoje osobné limity a hranice," hovorí Ivan.