Po rozpade Sovietskeho zväzu získalo Kirgizsko imidž najliberálnejšej krajiny Strednej Ázie. "Aj preto začalo profitovať z rozvojovej pomoci zo Západu viac ako väčší hráči v regióne," povedal SME Balázs Jarábik, občiansky aktivista, ktorý v minulosti pôsobil v Kirgizsku. Potom, ako Akajev vymenil reformnú politiku za autoritársky štýl, podpora zo Západu ustala.

Zlá politika Akajeva navyše prehĺbila chudobu, najmä na juhu krajiny, kde sa "tulipánová revolúcia" začala.

"Zmanipulované parlamentné voľby potom boli už len hybnou pákou revolúcie. Najväčšou motiváciou pre nespokojných Kirgizov neboli politické dôvody, ale ťažký život," hovorí Jarábik. Ferganská dolina, kde žije početná uzbecká menšina, obviňuje Akajeva, že dlhé roky profitoval len sever a na nich zabudol.

Kirgizsko je na rozdiel od väčších susedov ako napríklad Uzbekistan či Kazachstan bez veľkých ložísk nerastných surovín. Spomedzi stredoázijských krajín je táto 5-miliónová republika jednou z najchudobnejších.

"Silnou stránkou krajiny však je pitná voda, s ktorou môže o desať - dvadsať rokov veľmi slušne obchodovať," hovorí Jarábik. Skôr, ako sa jej to podarí, sa však musia stabilizovať domáce pomery.

Na rozdiel od susedných Uzbekov v Kirgizsku nezohráva islam takú významnú rolu a islamistické strany nemajú šancu na úspech. "V krajine stále prežívajú tradície z nomádskeho životného štýlu," rozpráva Jarábik.

Akajev podľa neho rozhneval tradičné rodinné klany tým, že presadil do parlamentu okrem iných aj svoju dcéru a syna. Rýchlu zmenu však nečaká nikto. "V politikoch stále prežíva komunistické myslenie a mladí lídri chýbajú, Kirgizsko ešte čaká generačný konflikt, kým sa to prelomí," domnieva sa Jarábik.