"Všetci máme svoje slabosti, všetci sme svojím spôsobom hriešni, padlí, úbohí, osamelí a zúfalí, zavše však... zavše si treba poriadne schuti zavtipkovať a poklebetiť." Na začiatku Klebetrománu stála karnevalistická predstava s množstvom postáv, príbehov a živého vírenia v prostredí kaviarničiek, ku ktorej sa pridali hlasné reči o bulvárnom experimente.

Autori získali komfortný pocit z drzej a podpichovačnej rétoriky. Dvojica DENISA FULMEKOVÁ a PETER MACSOVSZKY sa pri písaní bavila. "S Petrom sme sa navzájom provokovali k ďalšiemu písaniu," hovorí autorka, ktorej sa zhodou okolností nakumulovalo do jedného obdobia vydanie dvoch žánrovo odlišných kníh. Popri spoluautorstve Klebetrománu prišla k čitateľovi s lyrikou básnickej zbierky Som takmer preč. Rozptyl považuje za prirodzený: "Naznačuje to len dve rôzne polohy, ktoré sú mi ako autorke vlastné."

Peter Macsovszky, dosiaľ etablovaný predovšetkým ako autor experimentálnych próz, sa z práce na Klebetrománe tešil z viacerých dôvodov: "Vždy som mal problém napísať príbeh. Oceňujem, že Denisa vstúpila do projektu a istým spôsobom ma usmerňovala. Pomohla mi vniesť do textu disciplínu a brať ohľad na čitateľa. Keby som mal celý Klebetromán napísať sám, nikdy sa nedopracujem k napätiu a príbehu."

Mimochodom, kategóriu príbehu favorizuje Fulmeková zo všetkého najviac: "Nikdy som neexperimentovala s jazykom. Vždy som sa usilovala zasadiť do textu príbehovosť, humor, satiru, nadhľad či uštipačnosť." Porozmiestňovať čo najzručnejšie uvedené akvizície do pätnástich trpko-smiešnych kapitol, to chce súhru náhľadov na svet. V optike knižky niekedy víťazí neviazaná feéria. Inokedy iné. Vecná žurnalistická referencia sa plynulo strieda s vulgárnym dialógom. Správy o ľudskej malosti sú dôveryhodné vďaka festivalu trápností v pokašľaných životoch figúrok.

Čiastočne dešifrovateľné zoskupenie postáv, príbehov a narážok by mala spájať pevná ruka tvorcov. O to viac, že Klebetromán je produktom písania vo dvojici. To ich malo železné zákonitosti: "Mali sme hrubý plán a rozvrhnutie kapitol. Pri ich písaní sme sa striedali, mohli sme do nich navzájom zasahovať, vpisovať i škrtať. Mali sme čosi ako právo veta. Obaja, Peter i ja, v konečnom dôsledku celý text považujeme za svoj vlastný."

Obrázky subkultúry z mestského prostredia hýria detailmi. Pažravé písanie s úmyslom netriedene hromadiť kauzičky sa dopĺňa s triezvejšími pasážami s náznakom hry na cynikov. Núka sa otázka miery uplatnenia reálií. Autorské temperamenty - Macsovszkého výbušný a Fulmekovej melancholický - rozhodli o kompetenciách pri kormidlovaní textových drgnutí do reality. "Strážila som, aby tam neboli paralely s konkrétnymi spoločensko-politickými aférami."

Za autora so silnejšou potrebou zababrať text reáliami zrejme možno považovať Petra Macsovszkého: "Jednoducho ma zabávalo zapojiť viac skutočných detailov. Vychádzal som napríklad zo skúsenosti Bernhardovho Rúbania lesa či kníh z maďarského prostredia."

V každom prípade sa autori priznávajú k predsavzatiu "aj samých seba riadne namočiť, oklebetiť a ukázať vlastné viny a komické stránky". Pre Fulmekovú je próza "knihou, inšpirovanou istými udalosťami v našich životoch, prostrediami, v ktorých sme sa vyskytli, či dlhodobou spoluprácou na jednom dnes už neexistujúcom časopise".

Peter Macsovszky komentuje spájanie s pojmami odvaha a pomsta súhlasom a priznaním: "Prečo nie? Za každou literatúrou musia byť silné emocionálne impulzy. I keď si nemyslím, že Klebetromán je vysoká literatúra, hybným mechanizmom je určite emocionalita." Stanovisko spoluautorky k momentu literárnej pomsty je odlišné: "Pomsta určite nie. Odvaha určite áno. V mojom prípade išlo o oslobodenie. Hádam prvý raz som si dovolila písať, ako sa mi zažiadalo."

Autor: ZUZANA BELKOVÁ(Autorka je publicistka a moderátorka)