Prekvapilo vás, že ste sa v zoznamoch ocitli ako agent?
Do istej miery som očakával, že môžem byť v registri. Od roku 1977 som bol jedným z pracovníkov slovenskej organizácie Čs. zväzu telesnej výchovy, ktorých často navštevovali príslušníci Štátnej bezpečnosti. Prekvapilo ma to, že som uvedený ako agent.
Chcete povedať, že ste spoluprácu nepodpísali?
Nevylučujem, že niečo som podpísal. Ale nemám vedomie, že by šlo o súhlas so spoluprácou. Skúmam v pamäti, ale nespomínam si na okolnosti, za ktorých by som povedal áno, budem agentom. Možno si na všetko nepamätám. Určite som však nikoho neudal. Z toho, čo som našiel na internetovej stránke Ústavu pamäti národa, nie som veľmi múdry, preto chcem vidieť celý spis. Voľakedy okrem pracovníkov ŠtB málokto vedel, či a ako si škatuľkujú ľudí, s ktorými sa stýkajú. To, že existovali nejaké kategórie a aké, som zistil až nedávno, keď sa o tom začalo písať.
Prečo vlastne tajnú službu zaujímali športovci a športoví funkcionári?
Tvorili významnú cieľovú skupinu, čo sa dá pochopiť. Vtedy ako jedni z mála mali pravidelný kontakt s cudzinou. Pasívny aj aktívny. Moc ich chcela mať pod kontrolou. Druhý dôvod: športovci sú mladí, ambiciózni, preto zraniteľnejší než iní. Túžia sa zlepšovať, štartovať na vrcholných podujatiach vo svete. Mali im čím pohroziť: ak nám nepôjdeš poruke, môžeš byť aj svetový rekordér, nikam sa už nedostaneš. Teraz nehovorím o sebe, ale všeobecne: dalo sa padnúť do pasce, lebo oproti vám boli vycvičení profesionáli, kým vy len úbohým amatérom.
Ako to fungovalo v podmienkach slovenskej organizácie Čs. zväzu telesnej výchovy?
Pred každým výjazdom do cudziny sme na jednom z našich oddelení mali tzv. poučenie a po návrate bolo bežné vypracovať správu o tom, koho ste na ceste stretli, navštívili, kto vás kontaktoval. Nikto to nepokladal za nič výnimočné. Ani to, že po návrate nás navštívili tajní. Motali sa aj okolo väčších športových podujatí na Slovensku: plaveckej Veľkej ceny Slovenska či atletického mítingu Pravda-Televízia-Slovnaft. Asi najviac ich však bolo v Tatrách na Svetovej zimnej univerziáde 1987.
Čo sa vyzvedali?
Vždy v súvislosti so zahraničnými stykmi. Nepamätám si, že by sa vypytovali na členov výpravy. Aj na podujatiach organizovaných u nás sa zaujímali o tých, ktorí prichádzali, teda o cudzincov.
Nezaujímali ich potenciálni emigranti z radov našich športovcov?
Možno tí, ktorí pôsobili v Prahe. Slovensko nevysielalo von reprezentáciu. Ja som necestoval veľmi často, dlho som pôsobil v oblasti talentovanej mládeže. Zo mňa veľký úžitok nemali. A okrem jedného prípadu som v zahraničí nezažil nič mimoriadne.
O čo v ňom šlo?
V sedemdesiatom siedmom som bol technickým vedúcim zájazdu Cestovnej kancelárie mládeže na hokejové majstrovstvá sveta do Viedne. Jeden zo skupiny sa rozhodol tam zostať. Ostatní účastníci, tušiac problémy, sa zberali emigranta biť. Krotil som vášne: Neblbnite, sme na námestí, bude z toho cirkus. Keď sme došli na rakúsko-československú hranicu, nahlásil som, že jeden chýba. Na druhý deň si ma zavolali na februárku, kde sídlilo eštébé. A o dva dni znova.
Nešlo odmietnuť?
Málokto bol taký hrdina, že by im pred nosom zavrel dvere. Takého som ani vlastne nepoznal. Boli nepríjemní, človek sa ich túžil čím skôr zbaviť. Možno to bola chyba. Teraz si uvedomujem, že som asi mal byť zásadovejší.
Ako reagovalo vaše najbližšie okolie na to, že ste sa ocitli vo zväzkoch ŠtB?
Je to traumatizujúce a frustrujúce, ustavične o tom rozmýšľam. Rodina bola v šoku, ale zatiaľ ma drží. Hneď v pondelok som všetkým trom podpredsedom SOV ukázal výpis z internetu. Ich reakcia bola pre mňa upokojujúca. Na zasadaní po sviatkoch o tom podám správu výkonnému výboru. A následne aj valnému zhromaždeniu - dúfam, že dovtedy budem mať k dispozícii celý spis.
Neuvažujete abdikovať?
Aj nad tým rozmýšľam. Nie som ešte rozhodnutý. Musím sa pozrieť do spisu. Podľa toho sa zariadim. Ak sa nerozhodnem odstúpiť sám, musí sa rozhodnúť plénum. Nechcel by som uškodiť slovenskému olympijskému hnutiu tým, že iní budú poukazovať, že ho vedie človek, ktorý má na čele pečiatku.
Autor: mo
