Vo svojom odbore patrí medzi svetovú špičku. Splnil si svoj detský sen - pretože od mala chcel byť kuchárom - alebo architektom. A hoci je Čech hovorí, že doma sa na neho mnohí pozerajú akoby im bral prácu - pretože v roku 1968 emigroval. "Jeho svet je trochu bláznivý a zvláštny, ale rozhodne sa v ňom nebudete nudiť," povedal o ňom Václav Havel, ktorý z neho urobil hradného architekta na Pražskom hrade. Vynovil tam Obrazáreň, prezidentovu pracovňu, a na druhom nádvorí navrhol vstupný portál. . Jeho ateliéry siahajú od Amsterdamu po japonské Kjóto. Svetoznámy český architekt a dizajnér BOŘEK ŠÍPEK.

Ste dizajnér alebo architekt? Alebo sa to líši podľa toho, či práve navrhujete budovu, alebo jej vnútorné vybavenie?
Jednoznačne architekt. Vyštudoval som architektúru, učím dizajnérov a viem jasne, že prístup k architektúre a dizajnu je úplne iný. Architekt pristupuje k problému generalisticky, vidí naraz celú vec a rieši ju celkovo. Detaily sú len výsledkom celkového riešenia. K dizajnu sa môže pristupovať atomisticky. Napríklad si vezmem tento roh stola a z neho urobím celý dizajn. Ja mám aj k dizajnu architektonický prístup.

Nepozeráte na detaily?
Pre mňa je dôležitá celková hodnota predmetu a detaily sa jej musia podriadiť, nie naopak.

Ako architekt ste robili tie najrozličnejšie veci: tanečnú sálu, butik pre Lagerfelda, výstavnú sieň, most pre chodcov, operu v Japonsku - do toho všetkého sa musíte vcítiť, podriadiť sa?
Opera v Japonsku sa nakoniec nepostavila. Mala byť v akademickom campuse na umeleckej univerzite, ktorej majiteľ mal predstavu, že ku každému japonskému štýlu pridá západný štýl kultúry. Ak tam učil profesor japonskej kaligrafie a maliarstva, tak tam bol aj profesor maľovania zo západu. K japonskému divadlu chcel majiteľ našu tradičnú operu. Bola to len malilinká opera pre 300 ľudí, ale tesne pred dokončením prišlo zemetrasenie a študenti sa odsťahovali do iných miest Japonska.

Často vás zaskočia vyššie sily, ktoré dajú pocítiť, že nad generalizujúcim architektom rozhoduje ešte niečo generálnejšie?
Na sto percent, ale ja vychádzam z toho, že to tak je. Mám množstvo nezrealizovaných projektov, ale to nie je tým generálnym pôsobením. Ja som neveriaci človek, ateista.

A čo vníma nad sebou ateista?
Ak môžem o tom hovoriť trochu s humorom, tak napríklad aj počítač, ktorému podliehame. Alebo úplne racionálny systém, čokoľvek.

Je svet dizajnu a architektúry svetom fajnšmekrov či snobov?
Nie je to úplná pravda, môžem to vyvrátiť. Architekti robia množstvo práce pre bežný život. Existuje architektúra, o ktorej často ani nevieme, napriek tomu tu je a uľahčuje nám život. To isté v dizajne, doma používate veľa vecí, ktoré sú dizajnované a ani si to neuvedomujete. Vaša predstava snobov sa vzťahuje na vyššiu triedu exkluzívnych vecí, ale nezatracoval by som ich, lebo aj to patrí k našej kultúre. Človeka od zvieraťa odlišuje pocit luxusu.

Navrhovali ste niečo bežné, niečo, čo si ani neuvedomujeme?
Asi nie. Ale asi je to tým, že som s rodinou býval v Prahe v pomerne malom byte. Tri generácie žili v dvojizbovom byte, takže sa spalo aj v kuchyni, ale do obývačky, tej najkrajšej izby, sme chodili vždy iba v nedeľu, keď sa uvaril obed. Mám na nedeľný zážitok krásne spomienky a tým je moja práca tak trochu vyprovokovaná po umeleckej stránke. Keď som začal navrhovať, vždy som si hovoril, že chcem robiť veci na nedeľu. Je mnoho iných ľudí, ktorí pracujú pre všedný deň.

Prečo je také dôležité mať v interiéri svietidlá od Bořka Šípka a nie lampu trebárs z IKEA?
Aby som to vysvetlil trochu filozoficky, použijem definíciu gýča. Gýč vzniká technickou reprodukciou. Takže čím ojedinelejší výrobok je, tým má väčšiu hodnotu než niečo, čo sa produkuje v tisícoch kusov.

Čiže originálny gýčiar ani nemôže existovať?
Ak urobí originál trpaslíka, nebude gýčom.

Dá sa dnes ľahko rozoznať, čo je dobrý vkus a čo nevkus?
O tom sa vždy hádam. Povedal by som, že neexistuje dobrý a zlý vkus, existuje vkus. Každý človek má nejaký vkus a záleží na ňom, čo s ním robí. Ak ho vkus vedie k tomu, že vie spokojne žiť, nedá sa mu nič vyčítať.

Čo je pre dizajnéra hodnotnejšie - ak sa jeho návrh začne vyrábať sériovo a po mnohých rokoch zľudovie, alebo ak môže vytvoriť niečo jedinečné len pre dané miesto?
Najlepšie by bolo, ak by teraz vedľa mňa sedel Philippe Starck, jeden z najznámejších svetových dizajnérov súčasnosti. Mali by ste tu dvoch ľudí, ktorí sa vo svete pohybujú rovnakým spôsobom, ale Philippe túži po tom, aby jeho produkty boli v každom dome, na každom mieste. A ja túžim po tom, aby ich bolo málo a tvorili niečo iné. Obaja máme svoje pravdy.

Prečo sa dostal dizajn za posledné roky tak masovo do pozornosti? Ľudia, ktorí si kupujú magazíny o móde, si pribalia aj trebárs aj magazín Dolce Vita o dizajne a listujú si v obrázkoch o nových baroch, predajniach, tanieroch, budovách... Potom idú do baru, ale nie na pohárik, ale aby si obzerali interiér - ako v galérii.
Je v tom trošku snobizmus, ktorý k tomu patrí.

A nie skôr to, že dizajn sa ľuďom prihovára zrozumiteľnejšou rečou než dnešné výtvarné umenie?
Táto tendencia sa začala už v sedemdesiatych - osemdesiatych rokoch. Vtedy prešlo veľa galérií z umenia na dizajn. S príchodom minimalizmu táto tendencia trocha zanikla. Zaujímavé je, že aj napriek prežívajúcemu minimalizmu ľudia opäť chcú niečo zvláštne, zase sa vracajú osemdesiate roky.

Ste ochotný podriadiť sa želaniu ľudí?
Nie, nie som ochotný a svojim dielom som dokázal to, čo vytvára avantgardu: ideme o krok ďalej a ľudia si potom myslia, že to potrebujú.

Vašu prácu si najčastejšie spájajú so sklom. Tento materiál máte najradšej?
Mám rád všetky materiály, k sklu nemám žiaden špeciálny vzťah. Ale mám strašne rád sklárov, baví ma byť s nimi a robiť s nimi v tíme. Skoro každý víkend, ktorý som v Čechách, trávim v huti.

Viete si svoj návrh aj vyfúkať?
No jasné, ale nerobím to. Viem dobre narábať s drevom, lebo som vyučený nábytkár, a aj tak to nerobím sám. Je dôležité aby mal dizajnér odstup. Keď niečo robím vlastnými rukami, strašne rýchlo sa uspokojím s tým čo dokážem. Voči niekomu inému môžem byť kritický a vyžadovať od neho viac.

Skláreň, kde realizujete vaše návrhy, sa volá Ajeto. Podľa večerníčka o domácich majstroch, čo všetko zbabrú?
Tak to je.

Navrhovali ste veľa interiérov hotelov, barov, reštaurácií v zahraničí, aj v Čechách. Len v poslednom čísle Dolce Vity sú odfotené dva vo Francúzsku. Je u nás dosť osvietených majiteľov, ktorí podnik neberú ako pračku peňazí, ale ako svoje živobytie, ktoré zveľaďujú?
Možno vás trochu sklamem, ale práve tie dva podniky sú moje vlastné... Ale myslím, že ich je už aj tu dosť. Dokonca aj kulinárstvo samotné začína naberať na hodnote. Neviem ako v Bratislave, ale v Prahe si ľudia začínajú vážiť dobré jedlo. Je to radosť vidieť po tom, ako to režim úplne zničil.

Chce to investovať do podniku väčšie peniaze, alebo veľkorysosť majiteľa?
Ctižiadostivosť. Aj kuchárovu, ktorý urobí z jedla zážitok. Ja strašne rád jem, dá sa povedať, že som gurmán a všade na svete sa snažím ísť do dobrých reštaurácií. Porovnávam, aj sám varím. Myslím, že nikto nebude popierať, že jedlo patrí ku kultúre. A môže byť rovnako výrazom luxusu.

Okrem dizajnérstva a architektúry ste študovali aj filozofiu. Ktorý z mysliteľov, alebo smerov vám bol sympatický?
Strašne sa mi páčili Sokratici, ale to je náročná diskusia už len o tom, či im dobre rozumieme, či sú vôbec dobre preložení, keďže mali iný, syntetický, a nie analytický druh myslenia. Kto ma veľmi zaujal a myslím, že aj ovplyvnil v práci, je Michel Foucault a čiastočne Claude Lévi-Strauss. Jeho štrukturalistická metóda - porovnávanie vecí vedľa seba na rovnakej úrovni, vyhovuje architektúre oveľa viac než analytická metóda. Foucault ma zase ovplyvnil v pohľade na spoločnosť, na normalitu a nenormalitu. Kto je blázon a od ktorého momentu máme právo niekomu povedať, že je blázon?

Foucault je hlavne o teórii moci. Využili ste ju, keď ste sa stali hradným architektom Pražského hradu, kde sídlil vtedajší prezident Václav Havel?
Určite nie priamo, ale v človeku to je. Už len ujať sa takej úlohy je trochu nadspoločenské rozhodnutie, lebo smieť zasahovať na Hrade nie je jednoduchá vec. Vždy som si hovoril, že si z toho nič nerobím, že to beriem ako každú inú prácu, pretože ak by som si namýšľal, že je to niečo zvláštne, začal by som robiť chyby.

Boli ste jedným z mála Čechov, ktorí mali možnosť pretvárať Pražský hrad. Predtým to boli Francúzi, Nemci, Taliani a Slovinec Josip Plečnik, dvorný architekt T. G. Masaryka. Ako sa Česi postavili k domácemu tvorcovi, ako sa k vám postavil súčasný prezident Václav Klaus?
Celý Pražský hrad vybudovali cudzinci, od začiatku až po Plečnika. A ten tam mohol urobiť ešte viac, keby ho českí architekti nevyhnali. Nehovorí sa o tom, ale je to tak. Vyhnanie Plečnika je trochu aj mojim osudom, lebo ja som zase prišiel ako emigrant a Česi ma neberú ako Čecha, ale ako niekoho, kto im prišiel vyfúknuť prácu.

Naozaj?
Dosť často sa to stáva, aj keď v Prahe som sa narodil. Tí ľudia sa na to však dívajú inak - hovoria, že som si v ťažkých časoch užíval niekde inde a oni tu chudáci museli drieť a držať republiku. Čo im zas vyčítam ja, že ju držali a nenechali padnúť. S Klausom je to ťažké. Určite nepatrím k jeho priaznivcom. Už aj preto, že je proti-Európan, čo je pre mňa úplne neprijateľná vec. Ide však skôr o vzťah medzi Klausom a Havlom, o to, že sú obaja na opačných koncoch, čo Klaus neznáša rovnako ako všetky Havlove úspechy, ktoré sa snaží prekonať. A v tom to súvisí s mojimi dielami na Hrade. Nemôžem povedať, že Klaus proti tomu, čo som tam urobil niečo má, aj keď niekedy mi to po Knížákovi odkazuje cez noviny. Prednedávnom som bol na Hrade a videl som, že skoro všetko tam ešte je.

Skoro všetko?
Niečo asi zmizlo, nejaké voľné veci, ale na to má každý právo odstrániť ich.

Keď ste robili hradného architekta pomysleli ste napríklad, že vašim zásahom do Hradu môžete ovplyvniť politiku? Odľahčiť a zhumánniť ju, alebo naopak, dodať jej vážnosti?
To je tiež trošku zložitejšie, ja som totiž hradným architektom nikdy nechcel byť. Stal som sa ním v čase, do ktorej sa ten pojem ani nehodí. Pretože práve to, čím bol Plečnik v dobe konštitučnej demokracie, sa už nedá zopakovať v našej plurálnej demokracii. Plurálna demokarcia nie je riadená kvalitou a argumentmi, ale väčšinou hlasov. Ja som sa na filozofii učil, a som o tom presvedčený, že jeden hlas, ktorý má argument, je dôležitejší než stovka hlasov bez argumentov. Dnes je to tak, že do práce mi zasahuje kopa laikov, ktorí si myslia, že k tomu môžu niečo povedať. Preto by som názov hradný architekt už nepoužíval.

Čo poviete na Bratislavský hrad? Dal by sa poľudštiť?
Musím sa ospravedlniť, že ho nepoznám. Ale to "poľudštiť" je taký havlovský výraz. Myslím, že všetko sa dá zmeniť. Notre Dame v Paríži, alebo Svätovítsku katedrálu v Prahe môžu kľudne zbúrať, ak niekto príde s niečím, čo je lepšie. A to je tá otázka. Neviem si predstaviť, že by niekto taký prišiel, ale ak príde, tak som za, lebo to v podstate nesie našu kultúru ďalej. Inak budeme zasekaní našou minulosťou a budúcnosť sa nebude môcť meniť.

Autor: DENISA VOLOŠČUKOVÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ, ARCHÍV B. ŠÍPKA