Dvanástu sezónu vo Svetovom pohári má za sebou biatlonistka SOŇA MIHOKOVÁ. Skončila ju ako najlepšia zo slovenských zástupcov. Po vlaňajšej zbabranej sezóne a famóznom nástupe Pavla Hurajta to málokto čakal. Aj 33-ročná Liptáčka zostala prekvapená, hoci veľmi dobre vie, že mohla v sezóne získať viac než konečné 32. miesto.

So sezónou ste sa lúčili sympatickým 11. miestom v pretekoch s hromadným štartom v Chanty-Mansijsku, hoci ste pôvodne nemali právo štartovať. Potrebné body do najlepšej tridsiatky Svetového pohára vám chýbali. Bol to pre vás pekný koniec?

Mohol byť aj krajší. Dlho ma mrzel posledný výstrel. Ak by som trafila, mohla som byť siedma. Na to, že som dva dni predtým ochorela a so štartom som ani nepočítala, je to však slušný záver. Takže som rada, že sa niektoré pretekárky odhlásili a pustili ma na štart. Ani tých mínus dvadsaťjeden stupňov mrazu napokon nebolo takých strašných.

Čakali ste, že sa domov vrátite ako naša najlepšia biatlonistka sezóny?

Po vlaňajšku ani nie. Myslela som si, že už nebudem na najlepšie fyzicky stačiť, že už na to nebudem mať, ale mýlila som sa. Oplatilo sa v lete trénovať viac ako inokedy. Ja som si pridávala kilometre aj vtedy, keď už ostatné baby pišťali, že toho majú dosť.

Aká to bola sezóna?

V decembri výborná. Až ma zaskočilo, ako mi to bežecky ide. V Osle som dobehla dokonca šiesta, no v januári som sa trápila. Až na konci mesiaca po vyšetrení vo Vyšných Hágoch mi lekári povedali, že som prechodila silný zápal priedušiek. Škoda, že ma vtedy nikto nezabrzdil.

Majstrovstvá sveta v Hochfilzene vám nevyšli. Prečo?

Katastrofálne som strieľala. Najmä v ležke. Ľahla som, mierila ako inokedy, ale nepadalo to tam. V dvoch pretekoch som si odstrelila medailu. O tom som presvedčená. Dodnes nechápem, čo sa dialo, ale nechcem na to teraz myslieť. Teraz túžim vypnúť.

Nestrácate po desiatich sezónach chuť ďalej sa pasovať s konkurenciou?

Chuti je dosť. Olympijský cyklus určite dokončím a po Turíne sa uvidí. Prekáža mi len to cestovanie. To sú strašné stresy. Človek je stále preč. Keď už raz skončím, bude to asi definitívne. Neviem si predstaviť, čo by som okolo športu mohla ešte robiť.

Dokedy plánujete oddych?

Vážne začnem znova naberať kondíciu až začiatkom júna. V apríli a máji budem trénovať individuálne. Len, keď sa mi bude chcieť. Je mi jasné, že keď to spustím naostro, bude ma bolieť každý sval, ale inak to prejde. Asi každý biatlonista tým musí prejsť.

Káru slovenského biatlonu už dlhé roky ťaháte vy spolu s Halinárovou a Murínovou. Všetky ste už prekročili tridsiatku. Čím to, že mladá generácia za vami sa vám nedokáže vyrovnať?

Po nás vznikne asi naozaj veľká diera. Dnes je iná generácia. My sme viac dreli. A v tých časoch bola veľká súťaživosť. Juniorka som bola ešte za Československa a ak som sa chcela z národného šampionátu dostať na veľké podujatie, musela som byť jasne lepšia než Češka. Možno je to aj tým. Iná vec je nezáujem o tento šport. Dnes na majstrovstvách Slovenska nie je výnimkou, keď nás súťaží v jednej disciplíne len päť či šesť. A to je málo.

Mihokovej 12 sezón v SP

Autor: RASTISLAV HRÍBIK